22. 6. 2015 Hladovka – Slovensko
Ale už som zopár dní doma a tak by bolo asi nezodpovedné nenapísať zopár riadkov a nepridať zopár fotiek, však? :)
Nevýhodou zriedkavého písania však je, že sa mi udalosti z posledných mesiacov tak trochu zlievajú a neviem si spomenúť, čo som vám vlastne chcela napísať... Ale už spustím, aby ste nezaspali kým sa dostanete na koniec úvodu. Výhodou tu na Slovensku však je, že ak náhodou zaspíte za počítačom pri čítaní týchto mojich riadkov, asi sa vám nestane, že sa zobudíte s niekoľkými komármi na jednej a jaštericou na druhej nohe... :)
Tak aby som začala niekde tam, kde som skončila – V marci sme doplatili posledné školské poplatky a všetky naše bežné aktivity už naplno bežali. Zároveň sa blížila Veľká Noc a tak sme s deťmi začali nacvičovať krížovú cestu. Prípravy vyvrcholili poslednú marcovú sobotu týždeň pred Veľkou nocou špeciálnym programom. A hoci sa nám ho dážď pokúšal narušiť, nakoniec všetko dobre dopadlo a deti mali veľkú radosť. Ráno sme začali filmom Ježiš v jazyku kigiriama. Po prvej časti filmu bola krátka lekcia o Veľkej noci, o udalostiach veľkonočného trojdnia. A nasledovala samotná krížová cesta v areáli centra. Malí herci v jednoduchých kostýmoch zvládli svoju úlohu skvele a ostatní sa zapájali s piesňou Jesus, remember me when you come into your kingdom. Na záver Pán Ježiš vstal z mŕtvych a my sme si radostne zaspievali Jesus has risen. Dopozerali sme film a keďže nás dážď trochu zdržal, ostalo nám už len občerstvenie. Namiesto zvyčajných keksov deti k mlieku dostali po dve mandazi (pamätáte? ako šišky, len menej sladké a tuhšie, v tvare trojuholníkov). Niektorí ani nemohli uveriť, že sa každému ušli až po dva kúsky.
To bola taká naša malá veľkonočná oslava.
Keďže počas veľkonočných sviatkov boli aj štátne sviatky, mohla som Veľkú noc osláviť s priateľmi v Nairobi, s omšami v slovenčine, s pokojom a radosťou. Tá bola trochu narušená udalosťami v Garisse, kde pri teroristickom útoku zahynulo takmer 150 ľudí.
Po tejto krátkej zmene som sa opäť vrátila do denného kolotoča. Väčšina škôl ukončila prvý trimester pred Veľkou nocou alebo čoskoro po nej. Začali prázdniny, ktoré trvali do začiatku mája. Deti nám teda do centra chodili každý deň, ale nebolo ich tak veľa ako v decembri. Stredoškoláci, ktorí žiadali o podporu pri financovaní štúdia, nám s nimi chodili občas pomôcť, a tak sme aj prázdniny zvládli. Dosť nás zamestnávali jiggers (parazitická piesočná blcha Tunga Penetrans), ktoré sa zarývajú pod kožu najmä na chodidlách, ale i na prstoch rúk a nôh našich detí, najmä tých z najproblematickejších rodín – nôžky niektorých z nich vyzerali ako nejaké tmavé medové plásty. Aj s týmto sme sa snažili pomôcť. Dostali sme aj radu, ako zbaviť piesok okolo centra jiggers – tri dni vo vode macerovať listy zo stromu neem a tou vodou potom piesok poliať. A tak sme to vyskúšali... jáááj, to bol smrad :)
Navyše nám koncom apríla začalo viac pršať, čo nás prinútilo vymýšľať „plán B“ najmä pri práci s deťmi, či už v sobotu, alebo vo všedné prázdninové dni. Jednu sobotu sa napríklad stalo, že sme sa pre množstvo vody na kruhovom objazde nemohli ráno dostať do centra.
A na konci mesiaca sme museli zhodnotiť spoluprácu mám a stredoškolákov počas prvého trimestra a prázdnin a naplánovať podporu a platenie školských poplatkov.
Apríl sa prehupol do mája a začal nový trimester. Pred jeho začiatkom sa mi podarilo spolu s fr. Charlesom navštíviť našich novopečených saleziánskych bratov z Tonj, ktorí momentálne študujú filozofiu v Moshi pod Kilimanjarom v Tanzánii. Cesta bola dosť dobrodružná, keďže celá verejná doprava v Tanzánii štrajkovala a cestou naspäť boli v Mombase riadne zápchy... ale s pomocou Božou a viacerých svätých som sa v zdraví vrátila. Škoda len, že potvora Kilimanjaro sa celý čas skrývalo za mrakmi.
Mesiac máj sme teda začali platením školských poplatkov na školách...navštívili sme 39 základných a stredných škôl. Zároveň sme nakupovali školské pomôcky pre deti v adopcii cez Dvojfarebný svet a Roccia del mio cuore. Ak by ste mali záujem pomôcť napríklad tým, že by ste si na diaľku „adoptovali“ niektoré z našich detí a umožnili mu získať kvalitnejšie vzdelanie a viac nádeje do budúcnosti, informácie nájdete na http://www.dvojfarebnysvet.sk/deti?country=4
Samozrejme, že sme popri tom museli zvládať aj naše bežné aktivity a ku koncu mesiaca som sa pustila do ukončovania mojej práce na projekte. Musela som pouzatvárať účtovníctvo a mnohé iné záležitosti, aby som na začiatku júna mohla všetko odovzdať.
Veľmi nepríjemné bolo, že nás taliansky sponzor prestal zásobovať potravinami. Navyše, od začiatku roka do mája sme nedostali nutričné kaše pre HIV+ klientov vôbec, a pre deti menej než obyčajne, čo nás dostalo do pomerne ťažkej situácie. Niekedy sme naozaj mali len detskú kašu Baby porridge a Plumpy nut pre najviac podvyživené deti. Ani v sobotu sme už deťom mlieko rozdávať nemohli. Našťastie sa akosi vždy našlo aspoň niečo pre tých najnúdznejších.
Prvé júnové dni som sa teda vzdala „šéfovania“ a snažila som sa užiť si posledné chvíle v projekte s deťmi a ich mamami. Napokon som sa pobalila a vyštartovala do Nairobi. So sebou som si odnášala zopár darčekov od mám z projektu – chutné mangá a pečené kešu orechy, šatku od sestry zo školy... a množstvo spomienok. K tým príjemným patria spomienky na deti a ich prítulnosť. Spomienka na malého chlapca a mladú mamu, ktorí napriek svojej diagnóze (HIV+) nestrácajú radosť do života, úsmev a napĺňajú všetkých okolo seba optimizmom. Spomienka na Lenoxa, ktorý konečne začína chodiť a napriek svojmu postihnutiu vyjadruje lásku svojim spôsobom.
Niektoré spomienky však nie sú až také radostné – spomienka na 13-ročného chlapca, ktorého zdravotný stav je veľmi zlý a všetko čo môžeme robiť je pomôcť mu uľaviť v bolestiach a spríjemniť mu čas, ktorý mu ešte na tejto zemi ostáva. Spomienka na dievčatko, sirotu, ktoré po dvoch návštevách HIV mobilnej jednotky opustilo tento svet. Spomienka na ženu zbitú vlastným manželom. Spomienka na situácie, keď som sa cítila bezmocná a neschopná pomôcť.
Našťastie je tých pekných spomienok viac, než tých smutných a to som si pripomínala, keď ma Sony prišiel odprevadiť k autobusu a ja som opäť vyrážala na nočnú cestu z Malindi do Nairobi.
Po pár upršaných ale príjemných dňoch v Nairobi som nasadla do lietadla, aby som si vychutnala niekoľko posledných Afrických zážitkov – cestou do Addis Abeby si ku mne prisadol chlap, ktorý ma hneď v druhej vete požiadal o ruku :) a tretinu cesty mi vykladal, aká som krásna, kým som mu trikrát nepovedala, aby s tým prestal. Len čo sa lietadlo dotklo zeme, postavil sa a utekal niekde dopredu...ľudia okolo mňa nechápali a ja tiež nie...len som dúfala, že to nie je nejaký terorista, ktorý sa po odmietnutí žiadosti o ruku bude chcieť dostať k pilotovi a donútiť ho lietadlo nabúrať... Našťastie sa ale nič nestalo a zvyšok cesty bol príjemný. Slovensko ma privítalo teplým počasím a milými stretnutiami.
A tak som doma :) Tu ma máte :)
Momentálne si hľadám prácu a snažím sa spomenúť si, ako sa žije v civilizovanom svete.
No je ešte zopár vecí, ktoré chcem napísať. Najmä veľké ďakujem...ďakujem v prvom rade Pánu Bohu za všetko požehnanie, ochranu, a ... ani sa nedá vymenovať všetko, lebo by som určite niečo zabudla...takže Pánu Bohu, Nebeskej Matke a mnohým svätým, ktorí držali nado mnou ochrannú ruku. A keď sa presunieme späť na zem, chcem poďakovať celej mojej rodine, ktorá pri mne stála a vždy stojí, či som doma, alebo v cudzích ďalekých krajoch. Vďaka patrí aj mojim priateľom, ktorí ma často povzbudzovali, keď som myslela, že to už ďalej nepôjde... a vďaka aj všetkým vám, ktorí toto čítate... Vďaka za všetku pomoc a podporu, najmä za modlitby.
Chcem však aj poprosiť – aby ste pokračovali v modlitbách za mňa a za deti a ľudí, ktorých som nechala v Afrike. Veľmi to potrebujú. Všetci to potrebujeme. Oni možno žijú a myslia ináč ako my, no ich srdcia sú tiež plné túžob po lepšom živote, priateľstve a láske.
V týchto mojich zápiskoch sa teda opäť odmlčím. Sama neviem na ako dlho, ale ak by bolo niečo zaujímavé, ozvem sa opäť. Na záver vás ešte raz všetkých pozdravujem a prajem vám veľa pokoja a radosti.
GBY+