25. 11. 2014 Malindi - Keňa

Posielam horúce pozdravy z Malindi...
Áno, doslova horúce... lebo posledný mesiac tu máme naozaj teplo, preteplo... aj keď nie až tak teplo ako v Južnom Sudáne :)
Veru, neozvala som sa už vyše mesiaca...ale naozaj som nestíhala... kajám sa... naše dni tu v Malindi sú také plné...
Ok... prejdem k veci... :)

Rada by som opäť začala nejakou smiešnou príhodou, ale momentálne si na nič extrémne nespomínam, takže sa posunieme k ďalšiemu bodu programu :)

V minulom maili som písala o štyroch sirotách a ich babke Katsaka Kenga, ktorým dom bol naozaj na spadnutie. A mail som zakončila zážitkom z daždivého dňa... no dážď pokračoval a domček na druhé ráno spadol... Našťastie sa nikomu nič nestalo, no babka so štyrmi malými vnúčatami stratili strechu nad hlavou.
Na pár dní ich prichýlili susedia a hneď po daždi sa najstarší Lemmy pustil do dokončovania kuchyne, ktorú už mal rozostavanú – ide vlastne len o drevenú konštrukciu pokrytú „makuti“ z palmového lístia. Tam potom vtesnali posteľ a všetci spia tam. Takže jednou z našich činností bola aj pomoc so stavbou nového domu.
Ťažkostí má táto rodinka naozaj dostatok – Lemmy je síce milý chlapec, ale puberta už robí svoje...nehovoriac  o tom, že do babky Katsaka Kenga koncom októbra nabúrala motorka. Mala rany na tvári, ktoré spôsobili, že jej celá tvár opuchla, a tiež má poranenú nohu. No jej stav je už opäť pomerne dobrý.

Problémy sa vyskytujú aj v ďalších rodinách.
Pomerne závažným faktorom v tejto oblasti je, že počet turistov sa po udalostiach s nepokojmi a teroristickými útokmi a taktiež kvôli ebole v iných afrických štátoch rapídne znížil. Mnohé hotely sú zatvorené a veľa ľudí stratilo prácu. Práve táto situácia je často dôvodom zlej finančnej situácie mnohých rodín.
Podobne je to aj v rodine Chendy Chengo, veľmi pracovitej a múdrej mladej ženy, mamy piatich detí. Tam je, ako v mnohých prípadoch, problém s manželom. Chenda pri svojej ťažkej práci v snahe zabezpečiť rodinu ochorela na tuberkulózu, no len čo to bolo čo len trochu možné, začala opäť pracovať, hoci zdravotný stav jej už nedovoľuje toľko, čo predtým. Manžel pracoval v jednom z hotelov, no turistov niet. On domov peniaze neprináša, dokonca nasilu vzal aj peniaze pripravené na splátky pre deti do školy. Snažili sme sa s ním hovoriť a vypočuť si aj jeho stanovisko a veru nás prekvapilo, keď prišiel do centra. Bol pozvaný aj na rozhovor do školy, no nedostavil sa. Vieme aj to, že sa niekedy násilne správa k manželke a deťom. Je to vidno najmä na jednom zo starších chlapcov, ktorý so strachom uhne zakaždým, keď človek k nemu natiahne ruku.
Betty má dve deti a manžela v Mombase. Ten tam žije s dvoma ženami a okrem toho sa „stretáva“ aj s ďalšími. Betty sa bojí, že by seba a potom aj ju mohol nakaziť HIV, alebo inou pohlavnou chorobou. Taktiež myslí na to, že dve deti jej zatiaľ stačia... A tak keď manžel prišiel naposledy domov, zo strachu pred možným rizikom choroby odmietla „plniť svoje manželské povinnosti“. A tak ju zbil. Aj staršieho chlapca vzal so sebou. Chce, aby vyrastal pri ňom v Mombase, no Betty vie, že tam sa oňho dve cudzie ženy poriadne starať nebudú.

Je tu aj otázka, ktorá je pre nás ako kresťanov dosť zásadná: Niektoré tunajšie mamy už nestačia na výchovu veľkého počtu detí (niektoré majú 5, 9 aj viac detí) a ani nedokážu platiť viac a viac peňazí na vzdelanie a všetko ostatné. Ony si to uvedomujú, no ich muži nie a tak ženy používajú antikoncepciu (niekedy aj bez vedomia manžela).
Vieme, že by sme mali viesť rodiny k väčšej zodpovednosti, keďže nechceme ani v tejto oblasti podporovať nezodpovedné správanie najmä mužov, ktoré je s použitím antikoncepcie „beztrestné“. Radi by sme ženám poradili prirodzené metódy plánovania rodičovstva, no vzhľadom na to, že drvivá väčšina mužov je v tejto oblasti netolerantná, ťažko si predstaviť, že by niektorý z nich s takýmto „obmedzením“ súhlasil.
Ťažko je potom radiť im v tejto oblasti, najmä keď už majú 5, 7 a viac detí a majú problém ich uživiť. A sú to opäť ženy, ktoré si to odpracujú a „odnesú“, niekedy aj v podobe krvácania ako vedľajšieho účinku užívania antikoncepcie.

Tento mesiac sme tiež navštívili niektoré zo škôl, najmä kvôli problémom, ako sú dlhy niektorých z rodín, ale aj kvôli lepšiemu spoznaniu škôl, kvôli nadviazaniu kontaktov. V niektorých prípadoch spolupráca nie je jednoduchá. Príkladom je Soyosoyo, kde nám odmietali dať telefónne číslo, či iný kontakt na vedenie školy a zdôvodnili to tým, že sme im nedali oficiálny list so žiadosťou :)
Dve školy nás tiež pozvali na ukončenie školského roka, kde slávnostne ocenili žiakov s najlepšími výsledkami a posunuli predškolákov z KG3 (tretí rok škôlky) do prvého ročníka.
Ani my sme sa nedali zahanbiť a minulú sobotu sme tiež v centre tých najšikovnejších odmenili. Vďaka sponzorom a priateľom mohli dostať peračníky, pastelky, maľovanky a školské tašky.

Keď už som pri školách – v priebehu minulého mesiaca bol „midterm“ kedy deti písali testy uprostred trimestra a potom mali niekoľko dní voľno. Takže sme v centre mali veselo, no ani ostatné dni nás deti nenechávali samých. A teraz, pred vyše týždňom väčšina škôl ukončila školský rok. Takže nám okrem našich denných povinností pribudli aj rôzne aktivity s deťmi. Pripravujeme sa totiž na Vianoce. A keďže Vianoce budeme tráviť doma, tu chystáme omšu na 6. decembra a vianočnú párty a súťaž Christmas Star Competition na 13. decembra. Takže sa nacvičuje program na súťaž, deti sa hrajú, čítajú, maľujeme, spievame, chystáme ozdoby a darčeky, doťahujeme čo treba...
Jedno sobotňajšie popoludnie sme pre starších žiakov a stredoškolákov pripravili prednášku Stephena, ktorý šéfuje tunajšej pobočke University of Nairobi. Pochádza z neďalekého Gede, z rodiny takej istej chudobnej, ako sú tie z ktorých pochádzajú naše deti. Na príkladoch zo života presvedčil všetkých, že študovať je nie len užitočné, ale aj možné.

Aj my sa v rámci edukačného programu vzdelávame – snažíme sa každý utorok nájsť si aspoň niekoľko minút na sebavzdelávanie v rozličných oblastiach, ako sú napríklad témy spojené so sociálnou prácou, správne meranie výšky a MUAC (obvod v hornej časti ramena) u detí v malnutričnom programe, zisťovanie opuchu spôsobeného podvýživou,... no rozprávali sme sa aj o ebole, ktorá sa našťastie v Keni neobjavila.

S mamami stále mávame lekcie na rôzne témy, ale aj s nimi chystáme krátke posedenie pred Vianocami. Sporiace skupinky budeme čoskoro uzatvárať, ale peniaze, ktoré mamy nasporili a získali na úrokoch pôžičiek a pod. dostanú až v januári. Teraz by ich totiž zázračne rýchlo minuli na Vianoce a v januári by zrazu nebolo na školské poplatky, uniformy... plánovať do budúcnosti sa takmer všetky ešte len učia.
No zvýšila sa aj ich účasť na „vzdelávaní dospelých“ – lekciách čítania, písania a počítania, ktoré prebieha dvakrát do týždňa.
Aj workshopy pokračujú – mamy naďalej pletú povrazy a košíky, no tentokrát už trochu farebnejšie. Batikovanie sa skúšalo len krátko, no teraz sa viaceré mamy pustili do háčkovania. Ide im to celkom šikovne. Z ich výrobkov sme tentokrát veľmi dobre využili povraz. Pre rodinu Ngombo Baraka sme totiž kúpili konštrukciu postele, ktorú kolega Sony povypletal spomínaným povrazom a 4 - 5 detí už nemusí spať na zemi.

Tu je príbeh rodinky:
Keď sa opýtate otca rodiny na podrobnosti o jeho deťoch, niekedy si musí vytiahnuť špeciálny zošit. So štyrmi ženami mal totiž asi 13 detí. Preto „asi“, lebo na začiatku sme vždy hovorili o ôsmych deťoch, no po hlbšom pátraní nám otec prezradil, že ich je 13. Niektoré však bývajú u starej mamy alebo tiet. Hádam sa počet ustáli na tomto čísle.
Dve ženy opustili muža a deti a v súčasnosti ich občas chodia navštevovať.
Mama Agnes bola druhou otcovou ženou a o deti sa starali spolu s prvou ženou, keďže aj otec od rodiny ušiel. V roku 2009 Agnes zomrela na AIDS. Môžeme sa len domnievať, ako sa nakazila, často sa však stáva, že chorobu do rodiny prináša manžel. Otcov HIV status však potvrdený nemáme.
Po jej smrti sa o deti starala otcova prvá manželka Kahaso, ktorá však tiež bola HIV pozitívna a zistili jej aj tuberkulózu. HIV pozitívny je aj malý Brian, ktorý je klientom našej HIV mobilnej jednotky.
Najstarší brat John, ešte sám neplnoletý, sa snažil rôznymi spôsobmi zarobiť aspoň na jedno jedlo denne, v lepšom prípade si mohli dovoliť kúpiť aj mydlo, alebo jednoduché oblečenie. Súrodenci bývali v Johnovom dome, zatiaľ čo John spával u strýka a mama Kahaso vonku, lebo sa do domčeka všetci nezmestili.
Po smrti Kahaso sa otec vrátil k deťom, ktoré bývajú doma. Tvrdí, že sa snaží byť zodpovednejší, no veľká časť starostlivosti aj tak spočíva na pleciach najstarších detí. No akoby problémov nebolo dosť, Tinu, najstaršie z dievčat, nedávno uštipol had a bola hospitalizovaná v nemocnici. Našťastie jej stav nebol príliš vážny. Naše centrum pomohlo zaplatiť časť jej nemocničných poplatkov.
Snažíme sa čo najviac komunikovať s otcom i starou mamou. Pokúšame sa otca povzbudiť k väčšej zodpovednosti za deti. Deti sú zaradené v edukačnom aj v sociálnom projekte a každý týždeň dostávajú potravinovú pomoc, ktorú máme od sponzorov. Niektoré deti už sú na diaľku „adoptované“ cez „Roccia del mio cuore“ a ďalšie veríme, že čoskoro budú cez „Dvojfarebný svet“.

Keď som už spomenula hada, aj jedného chlapca zaradeného do malnutričného programu uštipol had. V nemocnici strávil celý október a ťažko povedať, či sa domov dostane pred koncom novembra. Had ho poštípal do nohy, keď bol večer po tme na WC, takže sa ani s istotou nevie, o akého hada išlo. Najprv tipovali útočnú zmiju, no podľa reakcií si teraz myslia, že to bola kobra. Noha, ešte pri našej prvej návšteve asi týždeň po incidente, vyzerala strašne.
Takže Reuben trávi dni poležiačky v nemocničnej posteli. Akoby toho ešte nemal dosť...ide o chlapca s lymfómom...

Ostatné deti z malnutričného programu zväčša pekne rastú. Dvojičky Naomi a Annu už nemocnica vyraďuje z programu... a to keď ich priniesli do nášho centra, Naomi bola taká slabučká, že nevládala chodiť.
Lenox z mikrocefalom je silný a hravý. Už vie trošku postáť aj sám a minule som s ním hrala Kolo kolo mlynské :) Pred odchodom ma zrazu úplne nečakane objal... bola som veľmi prekvapená... no hneď na to sa ma pokúšal uhryznúť, čo je jeho najnovšia zábavka... :) Ale to ma možno len chcel od samej lásky zjesť ;)
Harusi nie a nie pribrať... no po rozhovore s rodinnými príslušníkmi sa zistilo, že špeciálnu kašu, ktorú mala jesť len Harusi, delili aj medzi ostatné deti...
No do malnutričného programu sme museli opäť zaradiť dve deti – dievčatko Neemu, ktorá stratila vedomie a je anemická a HIV pozitívneho Safariho, ktorý má tuberkulózu, rany na ústach a neustále nejaké choroby, lebo jeho imunita je veľmi, veľmi nízka, čo preukázalo aj nedávne vyšetrenie, ktoré sme v spolupráci s laborantom z dispenzára sestier a s nemocnicou zorganizovali pred HIV pozitívnych klientov.

Už ani neviem, či som spomínala Charlesa Safari, „hluchého“ chlapca.
Celé roky si jeho rodina myslela, že je hluchý, prípadne hluchonemý, dokonca niektorí sa mu posmievali, že to nemá ani v hlave celkom v poriadku. Keď ho však Ushirikiano vzalo do nemocnice, vyplavili mu z uší veľké semienka ovocia custard apple. Nastalo viditeľné zlepšenie, no chlapec aj naďalej počul veľmi zle, z uší mu vytekal hnis... a to už ani nehovorím o situácii v škole a doma.
Ushirikiano znovu vzalo chlapca do nemocnice, kde nasadili antibiotiká – tabletky aj kvapky, aby sa uši vyčistili. A lekár tvrdil, že bubienky sú v poriadku. No Charles stále nepočul.
Aj vďaka talianskym sponzorom sme ho mohli poslať na vyšetrenie do Mombasy, kde sa zistilo, že bubienky sú prasknuté.
Minulý mesiac sa stal zázrak – podarilo sa vybaviť zákrok v Nairobi. Charles tam cestoval spolu s Jimmym (chudák Jimmy sa nevyspal – Charles, nezvyknutý spať na posteli, z postele v Nairobi padal a Jimmy ho musel kontrolovať a dvíhať) a bol operovaným špecialistami odkiaľsi z Európy, ktorí sem chodia robiť podobné zákroky raz za rok. Veríme, že Charles bude naozaj počuť. Nie len vďaka talianskym sponzorom a posádke z Nairobi, ale aj vďaka zázrakom.
Charles totiž nemal rodný list a jeho otec občiansky preukaz, na základe ktorého by mohli rodný list vybaviť. A bez rodného listu by ho pravdepodobne mohli odmietnuť operovať. No naozaj zázrakom sa podarilo vybaviť mu provizórny doklad a zároveň zistiť, že Charles má 7 rokov. A túto operáciu vykonávajú len vo veku 7 a viac rokov... :)

Asi v priebehu mesiaca sme tu mali dve návštevy z Nairobi, takže sme si užili spoločnosť a ako bonus aj omše a spoveď v slovenčine. Určite som už spomenula, že tu sú omše počas týždňa vo svahilčine, len v nedeľu je jedna anglická, no v poslednom čase ju dvakrát po sebe zrušili, takže som tri týždne mala omše len po svahilsky. No aspoň že viem, kedy sa ktorá modlitba modlí a čítania si prečítam po slovensky, lebo z kázní veru nemám nič.
Nevítaným návštevníkom však bol potkan v sklade centra. Nahryzol síce múku a ryžu, ale jeho prítomnosť sme si uvedomili skôr než stihol niečo naozaj znehodnotiť. Kolegovia v sobotu nastavili miestne pasce a v utorok nás už vo dverách hrozný zápach oboznámil s tým, že návštevníka sa podarilo zlikvidovať. Ale nebojte sa, nezaobchádzame tak so všetkými návštevami :)

No aby som vás zasa neunavila, budem pre dnešok končiť. Do návratu domov mi ostávajú už len 4 týždne. Doma sa dlho neohrejem... či vlastne neochladím... a mala by som sa sem vrátiť.
Napriek krásam tejto práce to tu niekedy nie je ľahké a tak vás opäť prosím o modlitby...aby Pán cez nás konal svoju prácu.
Aj ja na vás myslím v modlitbách a za každú modlitbu a každú pomoc vám úprimne ďakujem...
GBY+