22. 8. 2014 Malindi - Keňa
Na úvod sa chcem ospravedlniť, že som sa dlho neozvala... ups... toto už asi poznáte, takže to vynechám :)
Verím, že sa všetci tam doma máte fajn a že si užívate posledné letné týždne... :) Ja sa musím v spomienkach vrátiť trochu naspäť, lebo sa mi dostalo upozornenia, že nie všetci viete, ako som sa sem dostala... :)
Takže po skončení dobrovoľníčenia v Tonj a niekoľkých mesiacoch doma mi Afrika neprestala schádzať z mysle...
a veci sa postupne ukladali a ukladali, komunikovali, radili a uvažovali... a napokon sa to vyvinulo tak, že som opäť ako dobrovoľníčka v Afrike, tentokrát v Keni na pobreží Indického oceánu, v Malindi, konkrétne v centre Ushirikiano v Msabaha. Tentokrát to nie je cez saleziánov, ale cez Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.
Minule som vám už napísala niečo o tom, čo sa tu v centre robí, ale bolo to skôr také útržkovité. Takže aby ste mali ucelenejšiu predstavu...
Názov centra je Ushirikiano, čo znamená „spolupráca“, čiže jedným zo základných pravidiel je „Nič nie je zadarmo“. Ako je to myslené? Neznamená to, že neplatí Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte... Treba skôr zájsť do hĺbky až k miestnej kultúre, mentalite, súčasnej situácii.
Dôležitou otázkou, kedykoľvek chceme pomáhať, je to, aký by bol najlepší a najefektívnejší spôsob pomoci. Veď to poznáte: Daj človeku rybu a nakŕmiš ho na jeden deň. Daj mu udicu a nakŕmiš ho na celý život.
Tu na pobreží je veľa, veľa turistov. Bielych turistov z Európy. A v mysliach miestnych ľudí ide o chodiace peňaženky. O bohatých ľudí, ktorým pečené holuby padajú do... a ktorí sú teda povinní sa o nich postarať. Mnohí to vidia takmer ako svoje právo, aby im bieli dávali.
Na jednej strane to mnohí naozaj potrebujú, na strane druhej v nich vzniká akási závislosť, očakávanie, čo im môžu bieli dať. Najlepšie bez toho, aby niečo sami robili. A taká pomoc, hlavne z dlhodobého hľadiska, môže človeku viac uškodiť než skutočne pomôcť.
(Práve mi po stole prebehla taká mrňavá jašterička, už od včera ju naháňam...a schovala sa mi niekde za nohou postele...ups...toť kultúrna vložka :) )
Takže, kde som to prestala...aha...
K miestnej situácii doplním asi ešte toľko, čo som spomenula minule. Mnohé deti sú tu naozaj v ťažkej situácii. Ide najmä o siroty a polosiroty, deti z neúplných rodín, deti z rodín, v ktorých je nejaká vážna choroba, HIV pozitívne deti, deti v ktorých rodine sa vyskytuje nejaký vážny spoločenský problém (rodičia alkoholici...rodičia, ktorí dieťa opustili pre chorobu dieťaťa...). Ešte stále mi je záhadou, kedy sú dvaja ľudia v tejto kultúre oficiálni manželia a aké sú ich povinnosti a práva, ale faktom je, že mnohé ženy sa samé starajú o svoje deti, majú ich viac a prostriedkov tak málo... Takéto deti a rodiny sú v ťažkej situácii aj na Slovensku, kde však existuje sociálny systém, ktorý môže aspoň trochu pomôcť. Tu nič také nie je, ľudia najčastejšie žijú z ruky do úst a keď sú potrebné nejaké väčšie výdavky (školné, choroba,...) niet z čoho...
Ushirikiano sa snaží pomáhať systémom istej spolupráce. A skladá sa z takých akoby podprojektov.
Vzdelanie je na prvom mieste ako šanca pre lepšiu budúcnosť.
V Keni je školská dochádzka povinná. No aj platená. V praxi to teda vyzerá tak, že mnohé deti do školy nechodia. Projekt teda podporuje žiakov predškolákov (aj predškolská je povinná, 3, príp. 4 roky), školákov ZŠ a niekoľkých stredoškolákov. Hradí sa im určité percento výdavkov na školu, v niektorých obzvlášť závažných prípadoch ide aj o 100%, no vždy sa v prvom rade hľadajú všetky možné cesty ako a nakoľko môže pomôcť vlastná rodina. Deti majú za úlohu dosahovať v škole čo najlepšie výsledky a na konci každého trimestra priniesť ukázať „report“, akési vysvedčenie. Tiež sa zúčastňujú sobotňajšieho programu a môžu sa zúčastniť aj prázdninových aktivít.
Sobotňajší program začína oficiálne o deviatej, ale tých, ktorí prídu skôr čaká už o ôsmej premietanie: fotky z minulého týždňa, nejaké video – poučné, prírodopisné, alebo kreslená rozprávka. Okolo deviatej je rozcvička a potom sa s deťmi presunieme do „kruhu“ a nasleduje lekcia – ide o poučenia rôzneho typu – napr. o správaní, vďačnosti, využívaní šance, dôležitosti každého z nás, o ľudských právach a pod., samozrejme podané jednoduchou a zrozumiteľnou formou napr. cez príbeh, scénku...Potom máme voľné aktivity – tím chlapcov hrá futbal, pre záujemcov máme pripravené nejaké výtvarné aktivity, ostatní sa hrajú s loptou, so švihadlami, hádžu kruhy, hrajú volejbal, stolný tenis, skáču gumu,... Toto sa ukončí spoločným tancom a deti sa rozdelia do skupiniek v ktorých dostanú trochu mlieka a keks. Stredoškoláci, keďže sú už väčší, majú prichádzať na tieto sobotňajšie programy a pomáhať s malými. Pre nich program pokračuje aj poobede počítačovým kurzom. A keď sú prázdniny, mali by pomáhať buď s programom, alebo inou prácou – v týchto dňoch napríklad niekoľkí pomáhajú so stavbou domu mame, ktorá má 4 deti, predáva alkohol a sama je alkoholička. Deti bývali s ňou v jednej izbe na mieste, kde predáva alkohol, obklopené opitými chlapmi, ktorí ich posielali kupovať cigarety a „trávili čas“ s ich mamou... Našťastie sú 3 z detí umiestnené v internátnej škole, no i tak sa musia niekam vracať na prázdniny. A tak, po diskusiách s mamou a rodinou, sa podarilo rozbehnúť stavbu domčeka na rodinnom pozemku, takže chlapci - stredoškoláci pomáhajú.
Do sociálneho programu sú zaradené rodiny v núdzi. Pravidelne ich navštevujeme u nich doma a snažíme sa čo najlepšie spoznať ich aktuálnu situáciu, problémy,... Po zhodnotení situácie sa ich snažíme povzbudiť, aby si spolu sadli ako rodina a poradili sa, aby skúsili sami nájsť východisko z problémov. V nevyhnutných prípadoch hľadáme riešenia spolu s nimi. Opäť ide o chudobné rodiny v ťažkej životnej situácii (napr. keď sú členovia rodiny vážne chorí, alebo ide o siroty o ktoré sa stará babička a pod.), ktorým sa snažíme dočasne pomôcť, aby sa dokázali postaviť na vlastné nohy (ide napr. o stravu, o pomoc so stavbou domu a pod.)
V rámci sociálneho projektu máme savings groups – dve sporiace skupinky. Ide o svojpomocné skupiny žien, ktoré sú často aj bez základného vzdelania (niektoré sa nevedia ani podpísať) a snažia sa udržať svoju rodinu nad vodou. Mamy majú načas prísť na stretnutie raz do týždňa (ak prídu neskoro, alebo neprídu a nepošlú ospravedlnenie, nabudúce musia platiť pokutu), po troške sporiť a v prípade že sú spoľahlivé, môžu požiadať o pôžičku napr. na uhradenie školských poplatkov, rozbehnutie businessu, nákup tovaru na predaj a pod. Pôžičku samozrejme musia načas splatiť, ak nie, narastá im úrok. Na jednej strane je to pre ženy veľká pomoc keď im naraz treba väčšiu sumu peňazí (aj keď pre nás by sa zdalo že ide len o niekoľko eur, pre ne je to veľký peniaz), na druhej strane je to spôsob, ako ich povzbudiť a dodať im sebavedomie. Ženy sa stávajú nezávislejšími a schopnejšími postarať sa o svoje deti. Zároveň sa učia sporiť, predvídať a plánovať do budúcnosti (čo je v tejto kultúre dosť problém, lebo oni často na budúcnosť nemyslia, nerobia si zásoby,...).
Je tu aj pomoc pri vybavovaní rodných listov pre deti a uvidíme ako sa nám rozbehne vzdelávanie žien.
Mamy detí, ktoré sú podporované v projekte majú tiež svoje povinnosti (keďže ide o spoluprácu). Musia chodiť na lekcie a workshopy (mali by sa zúčastniť určitého percenta prednášok a workshopov). Prednášky sú na rôzne témy, od ľudských práv, cez hygienu, po výchovu detí, no často sa plánujú podľa toho, čo sa objaví ako závažný a aktuálny problém v rodinách a spoločnosti. Pokiaľ ide o workshopy, ženy sa učia rôzne veci – napr. nedávno plietli povrazy a košíky a uvažuje sa nad batikou. Materiál zabezpečí centrum, no ženy tam svoje výrobky nechávajú. Ak by sa našlo niečo použiteľné pre sponzorov, bolo by to ako poďakovanie, no ide najmä o to, aby sa ženy naučili niečo nové. Pomedzi to niektoré ženy čistili sufi – rastie to na stromoch, je to podobné bavlne a môže sa to použiť na vypchatie vankúšov. Iné zas nosili kamene a hlinu na vyrovnanie terénu vo dvore centra, dlhé kusy dreva na stavby domčekov,... mama, ktorá je krajčírka pomáha napr. so šitím (vankúše, kostýmy na divadielko detí,...), iné zas prídu navariť na oslavu pre deti. Týmto všetkým sa snažíme vytvoriť rodinné ovzdušie, kde každý prispeje svojim dielom, atmosféru spolupráce.
V rámci nutričného programu sledujeme prípady detí, ktoré sú podvyživené a snažíme sa im zabezpečiť výživovú podporu (buď doviezť z nemocnice, alebo od sponzorov), kým neprekonajú krízu. Vážime ich, meriame, meriame MUAC (obvod uprostred ramena) alebo počítame BMI. Minule som spomenula dvojičky. Jedna z nich už bola z programu vyradená. Tiež som písala o chlapčekovi s mikrocefalom o ktorého sa stará len babička. Volá sa Lenox a veľmi sa z neho teším. Pomaly nám rastie a priberá na váhe. Ešte nedávno bol slabučký a vyzeral ako bábika, ľahký ako pierko. Bol chorý a nemal ani 4 kg vo veku 4 roky. Teraz už cítim, že niečo držím, keď ho mám na rukách. Vie sa krásne smiať a reaguje. S oporou už stojí na nožičkách, hoci ich má ešte stále opuchnuté a s pomocou sa púšťa chodiť. Je to úžasný pokrok.
No a napokon je tu ešte HIV mobilná jednotka. V centre ľudí dokážeme otestovať a ponúknuť poradenstvo. Pokiaľ sa potvrdí, že sú pozitívni, zahlásia sa v nemocnici, no ak sú zaradení do nášho projektu, nemusia neustále cestovať do nemocnice, lebo na to mnohí nemajú financie. Centrum však raz do mesiaca dovezie tím – lekárku, lekárničku a zdravotnú sestru, ktorí ľudí prezrú a dajú im dávku liekov na nasledujúci mesiac. Zároveň im naši kolegovia urobia prednášku, ktorá sa týka HIV. V projekte máme dospelých aj niekoľko detí. Len včera sme zistili, že babička sirôt, ktoré máme v projekte je pozitívna – ošetrovala totiž svoju dcéru, mamu detí, ktorá na chorobu zomrela.
Všetky tieto projekty nie sú izolované, ale sú prepojené a často sa kombinujú – napr. HIV pozitívni pacienti sú niekedy aj podvyživení, alebo sa pozitívne dieťa podporuje potravinami, alebo školskými poplatkami a pod... A to všetko vyžaduje veľa práce a energie. Časť nášho pracovného času strávime v centre (v kancelárii, v kruhu so ženami, pri hrách s deťmi,...), časť v školách a na návštevách rodín, nájdu sa aj vybavovačky v meste, v nemocnici, na úradoch, v obchodoch, so sponzormi či potenciálnymi sponzormi... a po večeroch ešte za počítačom, s papiermi, pastelkami,... :)
Chcela som vám projekt v skratke popísať, no ako vidím, natiahlo sa to :)
Takže z uplynulého mesiaca spomeniem už len zopár vecí.
Ja sa snažím zapájať do čoho sa dá, no je toho naozaj veľa a pravdupovediac sa ešte stále učím. Niekedy som už na lekciách a pri sporiacich skupinách len so Sonym, ktorý mal prednášky v poslednom čase, takže ja som len dopĺňala a sporiacu skupinu im treba „zmenežovať“. Sedela som už aj pri ženičkách počas workshopu a skúšala pliesť košíky. Niekedy vážim a meriam deti, počítam, koľko jedla sme dostali, prinášam a odnášam,... s Jimmym alebo Sonym niekedy idem do škôl a rodín, už občas aj niečo vybaviť v meste (dnes som vliekla vari 16-kilový nákup), pripravila som nástenky o HIV a o ostatných projektoch, plagát s prázdninovými aktivitami, plagát pre Svätého Otca, ktorý deti maľovali a dotvárali, mala som prednášky pre ženy i pre deti, deti učím pesničky a pripravila som pre ne výtvarnú aktivitu...
Momentálne majú deti v školách prázdniny, aj keď niektoré majú doučovanie. Snažíme sa teda pre ne vymyslieť zaujímavý program, lebo k nám chodia každý deň. Jarka má napr. čitateľský klub a počítače pre niektoré deti, Sony by mal mať akrobatov a Jimmy futbal, ja zas „Melody club“ – to je taká zmes :) Momentálne nacvičujeme divadielko na zajtra – bude to o zjavení Panny Márie vo Fatime. Zároveň sa chystáme zajtra usporiadať slávnosť – okrem scénky budú súťaže a prinesie sa obrázok Panny Márie Fatimskej aj s pastierikmi. Všetci štyria sú patrónmi nášho centra, takže od zajtra to bude oficiálne. Veď aj socha Panny Márie Fatimskej sa na niekoľko dní „náhodou“ objavila práve v kostole v Msabaha. Takže oslávime, deti dostanú nejaký obed, no uvidíme, verím, že to dopadne dobre :)
Ináč, minulá nedeľa bola veľmi pekná. Keďže sme oslavovali Nanebovzatie Panny Márie, išli sme na slávnostnú omšu do Msabaha, keďže je tam kostol zasvätený Panne Márii. Od ihriska sa išlo v procesii so sochou Panny Márie, ale začalo pršať, takže sme dosť zmokli. Omša bola krásna, aj so spevmi a tancom, len škoda že vo svahilčine. Milé bolo, že počas omše ešte poprichádzali niektoré decká, ktoré chodia k nám do centra a všetky sa nasáčkovali okolo nás, ešte aj na kolenách sme tých najmenších držali. A Sanita mi stihla ešte pred požehnaním na kolenách zaspať. Asi sa v kostole cítila bezpečne :) No a po omši sme vzali jednu mamu s jej deťmi k moru. Majú síce otca, ale ten nejak neprispieval na domácnosť. No a mama si našla prácu na stavbe a nadrela sa tak, že z toho ochorela. Má 5 nádherných, rozumných a dobre vychovaných detí (najmladší ma asi 2 roky). Takže sme mali veľmi príjemný deň, čľapkajúc sa v Indickom oceáne (mimochodom, bývajú len niekoľko km od mora a deti ho nikdy nevideli), pozorujúc kraby a iné drobné tvory, hrajúc sa s mušľami. Úplne nádherné bolo, že ráno pršalo a báli sme sa, že bude škaredo. No cestou sme sa pomodlili aj s deťmi desiatok ruženca, okrem iného aj za pekné počasie a len čo sme skončili obed, vykuklo slnko a vytrvale svietilo až do večera. Vymodlený zázrak... To bolo radosti :)
Pokiaľ ide o bývanie, býva sa nám dobre :) Som úplne nadšená zo spevov z katedrály. Elektrina našťastie ide, aj keď boli 2-3 výpadky, no len minimálne, na niekoľko minút. S vodou je to horšie. Naposledy keď sa rozhodla netiecť sme zistili v sobotu večer, že máme polovicu nádrže a voda nepriteká. A nešla ani v nedeľu a pondelok. V utorok ráno sme vypustili posledné kvapky vody. A keďže nádrž bola prázdna, pustila som sa do jej čistenia – vliezla som otvorom do nádrže a poutierala a opláchla som usadenú špinu. Poobede už síce v meste voda bola, ale nám ju hore nevytlačilo, takže sme si mohli len do vedier naberať z kohútika na balkóne. Našťastie v stredu poobede už voda natiekla.
No aj tak si tu žijeme pomerne pohodlne, nehovoriac už v porovnaní s miestnymi ľuďmi.
Keďže k nim chodíme domov, vidíme, čo majú, alebo skôr čo nemajú. Vždy a v každej chvíli je tu kde pomáhať. A tá pomoc môže byť rôzna. Vás prosím najmä o modlitby za nás a naše centrum, lebo bez Božej pomoci to nepôjde.
Plánujeme do budúcnosti aj iné možnosti podpory, no o tom vám zas napíšem, keď to bude aktuálne.
Tak nadnes tu končím, aj tak už musíte byť unavení z toľkých informácií :)
Ešte raz vás všetkých pozdravujem a myslím na vás v modlitbách.
GBY+