21. 8. 2013, Hladovka - Slovensko

Opäť po dlhšom čase vás všetkých srdečne pozdravujem. Áno, s diakritikou...zo Slovenska...
Výhovorky? Nemám... nedám... :) Možno akurát tak aklimatizácia môže poslúžiť ako dôvod, že sa s opisom posledného mesiaca v Tonj tak oneskorujem...no tá ešte stále trvá...

Nie je ľahké zalietať v mysli tak ďaleko, do spomienok, ktoré sa niekedy ešte stále zdajú reálnejšie ako realita. Pomáham si denníkom, hoci nie všetko sa dá dôkladne opísať a to čo je najbližšie srdcu sa hádam nedá opísať vôbec. V denníku ešte stále ostáva kopec toho, čo som vám nenapísala... niekoľko pekných i ťažkých momentov, príjemných i nepríjemných zážitkov. No mnohé z nich sú také osobné či také neuveriteľné či nepredstaviteľné, že ich človek musí sám zažiť.

Takže najprv taký mix z denníka:
Niekoľko doobedí  a večerov som znova strávila s Davidom nad angličtinou, no on napokon kvôli žalúdočným problémom opäť odišiel... Stretli sme sa však znovu, keď sa vo Wau prišiel s nami rozlúčiť. Odprevadil nás na letisko a na pamiatku mi priniesol darček – krásnu plachtu, ktorú pre mňa vyšila jeho mama. No bolo mu smutno a pýtal sa, kto ho bude učiť angličtinu keď sa vráti do Tonj...
V škole som učila ako vždy, s druhákmi som dokončila tematický celok, zvládli aj test a niekoľko aktivít, zopár hier a piesní. Posledný týždeň sme sa rozlúčili a chlapci ešte teraz občas napíšu, ako im naše spoločné hodiny chýbajú...veď aj mne.
Po obede som ako zvyčajne zakotvila na boardingu, lebo matematiky nikdy nie je dosť.
Na gitarových nácvikoch som „ťahala“ najmä začiatočníkov, keďže Mary sa venovala tým najšikovnejším, potom ruženec a prípadne opäť štúdium s chlapcami, hoci tí sa radšej chytili možnosti predĺžiť si šport. No učenie ich po večernej modlitbe, večeri a nočnej modlitbe aj tak neminulo...takže s „požehnaním“ br. Chisoma ma niektorí po Davidovej angličtine mučili aj do desiatej, a boli by ešte dlhšie, keby mi oči ešte držali otvorené a keby mi 6x6 netrvalo hodinu :)
Po víkendoch sa okrem doučovania a gitarových nácvikov tiež vždy niečo našlo. Tak napríklad raz zobral fr. James chlapcov do Laicoku (kolónie malomocných) kopať niečo okolo latrín, tak sme sa privtreli aj my s Majkami, aby sme poošetrovali čo sa dalo. Alebo chlapci povyťahovali kraťasy, tričká, nohavice, dokonca aj iné časti oblečenia alebo ruksaky, ktoré potrebovali zošiť, podohnúť, prišiť odtrhnutý golier... a bolo po voľnom čase :)
Na nedeľné večery si chlapci vymysleli spôsob na zlepšenie angličtiny – starší zorganizovali pre mladších súťaž na ktorú si mal každý pripraviť akoby diskusný príspevok, alebo skôr príhovor, no na rôzne témy. Starší boli porotcami, striehli na čas a hodnotili súťažiacich. My s Majkami sme boli súčasťou poroty. Chalani to brali úplne vážne – jedným z pravidiel bolo, že sa nik nesmel sám smiať, len ak sa smiali aj všetci ostatní. Vymyslené boli rôzne témy, ale princípom bolo, že každý mal svoju tému obhájiť, popísať pozitíva daného javu. Aj by to bolo fungovalo, keby jednou z tém nebola polygamia...a tam už padali typické dinkovské argumenty – viac žien znamená vždy tú najlepšiu stravu a starostlivosť, veľké množstvo detí, veľa kráv a pod...radšej nepokračujem, čo ešte môže mať muž s viacerými manželkami. Ďalší týždeň si už stredoškoláci dali na výber tém lepší pozor :)
Ak by sa predsa len bol našiel ešte nejaký voľný čas, strávila som ho opäť pri deťoch – keď potrebovali polepiť ranky ako dôsledok futbalu, basketbalu či iných hier alebo keď chlapci ochoreli – napr. Josephove horúčky sa vyšplhali na 40,2°C, bolo mu treba odpojiť infúziu a vybrať kanylu, alebo keď sa ďalšiemu pod pazuchami vytvorili hnisavé hrče...
Keď som už pri ranách, vždy som sa čudovala, ako môžu také malé „ďobky“ strašne zahnisať. No pri tej jednostrannej strave, nedostatku vitamínov,... ak príde oslabenie organizmu, prípadne choroba, do toho biedna hygiena, muchy, ktoré obsadnú aj najmenšiu bodku... stačí škrabanček a vznikne z toho bolestivá zahnisaná rana.
To som si aj ja vyskúšala na vlastnej koži, keď sa mi na nohe urobil len malý pľuzgierik a po pár dňoch som už z neho vytláčala hnis...
A keď už hovorím o mojom zdraví, niekedy medzi tým sa mi na chrbte objavil herpes (keď som išla do nemocnice za Majkou, už tam sedeli dvaja chalani zo školy s podobným problémom, akurát že vo väčšom rozsahu). A prvé tri júlové dni som opäť odležala v posteli, tento krát s maláriou.

Júnovým rozptýlením boli aj prednášky na tému Láska a intimita. Laura a Austin z USA prišli o tom porozprávať študentom, ašpirantom, učiteľom, zamestnancom rádia a nemocnice a členom komunity. Podstatou bolo uvedomiť si, ako nás stvoril Boh a že na počiatku to nebolo tak, ako to je dnes. Muž keď pozeral na ženu, videl cez ňu Boha, žena pozerajúc na muža tiež videla obraz Boha. No hriechom sme sa odklonili a už toho druhého využívame, ubližujeme, nevidíme cez toho druhého Boha. Bolo si treba uvedomiť aj zranenie ktoré nás najviac trápi, odovzdať ho Bohu a uvedomiť si, že On nás miluje a svojou smrťou nás už toho problému zbavil.
Až nato, že sa mi zdalo že sa nedostali až do hĺbky témy, bolo to veľmi zaujímavé a inšpirujúce.

Začiatkom júla prišiel na prázdniny br. Charles, pričom ja som bola ešte trochu v maláriovom „opojení“ :) Chalani mu pripravili privítaciu pesničku, ktorou potešili aj mňa. A týždeň po ňom prišlo niekoľko Talianov pomôcť so stavbou nemocnice.
Nesmiem zabudnúť 9. 7. – druhé výročie osamostatnenia Južného Sudánu od Sudánu. Ráno dosť pršalo, takže sa program oneskoril, no potom už „mašírovali“ smerom k Freedom Square najprv vojaci a policajti, potom naša dychovka Don Bosco Brass Band a napokon študenti všetkých troch stredných škôl a všetkých základných škôl v Tonj. Pochodovali a pochodovali a pochodovali a pochodovali :) ... a potom oslavovali. Príhovory a štátnu hymnu medzi tým akosi nebolo počuť. No i tak to bol zaujímavý pohľad... každý oslavoval, napríklad i tradične oblečené, či lepšie povedané napoly neoblečené dievčatá a ženy s dedín, pomaľované niečím bielym, s píšťalkami v ústach a s dáždnikmi nad hlavami :)

Pomedzi to sme my nacvičovali na záverečný koncert, ktorý oficiálne zorganizovali Mary a fr. Dominique. Mary s Majkou a chlapcami nahrali aj upútavku do rádia a makalo sa...
Koncert sa uskutočnil v sobotu, deň pre naším odchodom. Mary, Wilson a William hrali na gitarách, Santino na elektrickej gitare, ja na basgitare, ktorú som ale na jednu pesničku požičala Williamovi, Majka hrala na klávesoch a Mario spieval. MC (master of ceremony, čiže „ceremoniár“ :) a moderátor) bol br Charles. Program ozvláštnili dvoma číslami aj dievčatá z internátu a Dhanya (nad ňou teraz visí hrozba sobáša organizovaného rodičmi v Indii) s dievčatami z Jesus Youth (nad ktorými tiež bude čoskoro visieť hrozba vydaja – predaja za kravy). Nečakala som veľké publikum no hala strednej školy bola úplne natrieskaná a plno detí a mladých bolo aj vonku okolo okien. Dúfam, že sa im to páčilo, no pre mňa to bolo hlavne dojímavé. Tešila som sa, že sa toľkí prišli rozlúčiť.
No a potom už nasledovali samé rozlúčky – okrem oficiálnej rozlúčky na koncerte sme sa s mnohými lúčili aj po ňom. Komunita sa s nami rozlúčila pri večeri a potom nám ostalo ešte niekoľko chvíľ s chlapcami na boardingu. Tento krát nebol žiaden program a ani dlhé príhovory nik nezvládal... len niekoľko láskavých slov, poďakovaní, vyjadrení, ospravedlnení, objatí...myslím, že toto sa opísať nedá...jedine zažiť.
A potom už len posledné spoločné momenty po skorej omši ráno...
Viacerí z nás v noci vôbec nespali.
Cesta do Wau br. Charlesovi pripomenula našu prvú spoločnú cestu z Wau do Tonj v roku 2010. Vo Wau sa ešte pred odchodom prišli rozlúčiť spomínaný David, Nicholas, James Aleek a Thomas, ktorí sú tam.
V nedeľu popoludní sme sa už ocitli v Jube, kde nás na tom úžasne chaotickom letisku čakal fr. Stan... a letenky ešte ani v pondelok ráno neboli zabookované...no poobede sme už leteli ďalej.
Večer sme sa ocitli v Nairobi, kde nás vyzdvihol don Peter. Najprv nás vzal do Bosco Boys, kde sme sa po dlhom čase opäť stretli s našimi prenovicmi – Kolongom, Demosom, Jamesom, Abrahamom a Eliom a tiež s drobcami, ktorých sme kedysi s Monikou učili v Langate. Nocovali sme v dobrovoľníckom domčeku v Langate kde som sa zas stretla so Simonom a ten ma neskôr zaviedol za Philipom -  kedysi boli v Tonj ako dobrovoľníci a teraz pokračujú v štúdiu. V utorok a stredu sme sa opäť stretli s prenovicmi, v meste som sa stretla s Monikou, pozdravili sme decká u sestry Mary Jane, po dlhom čase sme ochutnali jedlá ako párky, zeleninový šalát, slepačiu polievku a vo štvrtok cestou aj vyprážané rybie filé. Don Peter nás doviezol na letisko, v noci sme sa už ocitli v Qatare a ráno vo Viedni.

V Tonj sú teraz veľké zmeny – vymenila sa úplne celá komunita a br. Charles horlivo organizuje mládež vo farských skupinách, prebúdza zablúdené ovečky...
Tieto posledné mesiace neboli ľahké, často boli plné nepochopenia a nepochopiteľných problémov, nevyriešených a neriešiteľných otázok, menších i väčších bolestí. No o tom nechcem písať, veď žiadna misia nie je ľahká a každý máte dosť vlastných problémov. A napokon, s odstupom času som zakaždým videla, že radostí bolo omnoho, omnoho viac než bolestí a všetko to bolo dobré a veľmi požehnané.

A tak sme tu. S Božou pomocou živé a zdravé. Ale asi aj poznačené:)  – zážitkami aké nemajú páru, prostredím aké hocikde nenájdete, priateľstvom s ľuďmi, ktorí žijú ináč než my... ktorí nemajú toľko možností, toľko lásky, toľko starostlivosti než máme my, naše deti, naši mladí...
No to že sme v poriadku je aj vďaka vašim modlitbám a aj  vďaka vašej pomoci môžu niekoľkí mladí študovať. Či ste už pomohli jedným, druhým, alebo iným spôsobom, sme vám za to nesmierne vďační. Ja, aj tí, ktorým sa pomoc dostala. Napríklad dvaja súrodenci boli radi, že aspoň niečo dostali na štúdium od rodičov – kozu, ktorú sa im podarilo predať za 160 SSP. No štúdium a internát so stravou pre oboch na jeden rok stáli 1120 SSP. Len vďaka vašej pomoci môžu tento rok sedieť v školských laviciach... a detí, ktorým ste takto pomohli je viac... Niektorí vďaka vám budú môcť študovať aj na budúci rok a aj žiaci v adoptovaných triedach sa môžu učiť vďaka vám. Niektorí dostali aj pomoc v podobe školských pomôcok, ako sú perá, zošity a pod... pre nás samozrejmosť, pre nich veľký dar.
Táto misia nebola a nie je len moja, ale aj vaša, lebo aj vďaka vám sa mohli pre decká zorganizovať takéto zázraky za ktorými hľadajú Božiu ruku... a Bohu ďakujú. A modlia sa za tých, ktorí im pomohli, napriek tomu, že vás nepoznajú. No keď sa im podarí napísať správu, vždy pozdravujú aj vás – kážu mi pozdraviť rodinu, priateľov, ľudí na Slovensku a v organizácii, ktorá nás do Tonj poslala...
Takže opäť a znovu – za seba aj za decká z Tonj... za vaše modlitby, materiálnu a finančnú pomoc, za to, že som tam mohla byť a slúžiť Bohu v jeho najmenších... za všetko...ĎAKUJEM!
V prvom rade vďaka Pánu Bohu (spolu s Pannou Máriu, našimi anjelmi strážnymi a jeho svätými, ku ktorým sme sa modlili), za túžby, ktoré do môjho srdca zasial tak dávno, za to, že ma viedol, sprevádzal, ochraňoval, požehnával a robil pre mňa a decká toľko zázrakov a že si zo mňa urobil nástroj svojej lásky k nim, pričom mňa samú zahrnul nesmiernou láskou...mojej rodine, že pri mne vždy stála a stojí, napriek neistote a strachu o mňa...don Danielovi, prvému saleziánovi, ktorého som spoznala na misijných prípravách...don Petrovi Kuchárovi, ktorý ma poslal a posielal do Tonj... všetkým v SAVIU a na Misijnom na čele s don Petrom Jackom...všetkým mojim spoludobrovoľníčkam počnúc Monikou a Jankou, po Mary a Majku,  všetkým dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam či už z Ukrajinských alebo „veľkých“ stretiek...všetkým ktorí ste nás podporili, ktorí ste sa za mňa modlili, ktorých som stretla na mojich misijných „potulkách“, ktorí na nás myslíte...všetkým, ktorých mi Pán poslal do cesty... VĎAKA!

Ostáva mi ešte sa rozlúčiť s vami, ktorí ste mali trpezlivosť zakaždým čítať moje správy. Na ako dlho? To neviem. To vie momentálne len Pán Boh. No v mojom denníku ešte ostalo mnoho nepopísaných stránok a v srdci mnoho túžob. Preto vás chcem povzbudiť, aby ste nepoľavovali v pomoci tým, ktorí to potrebujú. A chcem vás poprosiť, aby ste pokračovali v modlitbách za mňa i naše a tým i vaše decká, mladých a misionárov v Tonj. Modlite sa, verte a uvidíte zázraky. A možno sa na týchto stránkach niekedy opäť stretneme.
Ďakujem a ostávam aj ja s vami v modlitbách.
GBY+
Renáta-Ayen