Krása :-) , dec...

Všetkých Vás pozdravujem z Tonj Keď tak rozmýšľam, posledný mail som písala asi pred dvoma týždňami. Ale keďže idú Vianoce, rozhodla som sa, že aspoň niečo ... Posledné dni boli plné zážitkov. 15. 12. sme ukončili prázdninový tábor pre deti, ktorý som spomínala v minulom maili. Záverečný deň bol plný hier, tanca a pred odchodom každý dostal nejaké oblečenie, ktoré si vyberali poporadí na základe bodov získaných v súťažiach. Myslím, že decká boli šťastné a animátori poriadne unavení, ale spokojní. Väčšinou sme sa z tábora vracali okolo štvrtej, niekedy sme dokonca

museli šľapať peši, asi 4 km v tom teple, ale celkom sa to dalo. Aj ja som to v zdraví zvládla, hoci som niekoľko krát jedla s animátormi (je im strašne smiešne, že neviem poriadne jesť rukami) a dokonca som neodmietla ani od detí... to som sa ale snažila čo najskôr vykrútiť. Varený sorghum je síce celkom chutný, ale keď ho je z jedného veľkého taniera 8 detí, rukami, a keď si to dosolia, celé to pekne rukami aj premiešajú... nie že by som sa štítila detí, no môžeme prísť do kontaktu s rôznymi chorobami, takže keď sa dá tomu vyhnúť... A po príchode z tábora ma už čakali gitaristi, pričom ďalší prichádzali, keď si oddýchli (ak nezaspali), takže opäť hranie do 19:30 s prestávkou na ruženec.

Predminulú sobotu som strávila prípravou zoznamov žiakov na ďalší školský rok a v nedeľu sme boli na omši v Babcok s otcom Jamesom a troma katechistami. Katechisti tu totiž mali niekoľkodňový kurz. Sú to vlastne ľudia, ktorí v neprítomnosti kňaza majú na starosti nedeľné a ostatné modlitby. Spolu s nimi sme obidva víkendové večery pozerali video – v sobotu dokumentárny film, rozprávanie chlapca, ktorému sa za vojny podarilo ujsť zo Sudánu a v nedeľu sme pozerali film Misia. Zaujímavé bolo pre mňa sledovať, ako ľudia reagujú na to, čo vidia – ak sa hrdinovi nedarí niekedy sa smejú, ak ide o niečo veselé, tlieskajú, vyjadrujú svoj súhlas a nesúhlas, súcit vyjadrujú cmukaním. No veci, v ktorých my na prvý pohľad vidíme hlbšiu symboliku nechápu a je ťažké im niektoré veci vysvetliť. Nepoznajú totiž iné, len svoju kultúru, otvorené vyjadrovanie... Sú veľmi úprimní, citliví, ale aj výbušní. Niekedy človeka dojmú vyjadrením svojich pocitov, otázkami, inokedy sa takmer bojím ich živelnosti a divokosti. Na veci majú úplne iný pohľad a niekedy je ťažké ukázať, že mimo Sudánu veci bežia ináč. No obľúbila som si týchto ľudí. Aj malých drobcov, aj gitaristov, animátorov, všetkých. Myslím, že sa učíme od seba navzájom.

Poobede sme s Monikou varili polievku z kórejských húb. Najprv sme sa nevedeli dohodnúť. Monika by do nej dala zemiaky, ja zas mrkvu... vyriešilo sa to samo – ani jedno ani druhé nemáme :-) takže sme dali len cibuľu, huby, slovenské koreniny a vegetu a halušky. No myslím, že to celkom ušlo, lebo hrniec sa vyprázdnil. A tiež sme museli vyčistiť sklad potravín, lebo v ňom bolo priveľa nevítaných návštevníkov a tým pádom aj nejaké nekonzumovateľné jedlo, hoci napríklad na mravce sme už zvyknuté.

Po skončení tábora nám otec Cyril oznámil, že nás berie na DOR Youth Congress – stretnutie mládeže diecézy Rumbek do Yirol. Vo štvrtok doobeda sme sa teda pobalili a poobede sme vyrazili. Cesta dlhá niečo vyše 120 km nám trvala takmer 4 hodiny. No poriadne nás vyhrkotalo. A to my sme ešte išli autom, kým naše decká, pardooon, mládež, takým biednym autobusom. Večer sme dorazili do Rumbeku, akurát na posvätenie diecézneho centra pre mladých (samozrejme afrických rozmerov aj vybavenia). Odtiaľ sme išli do centra Pan Door – Dom pokoja, kde sme večerali spolu aj s biskupom Mazzolarim. Ten si hneď zapamätal naše mená, aj kto sme, odkiaľ sme... veľmi milý človek. Na druhý deň som ho videla na omši chodiť s foťákom :-) V Pan Door sme aj nocovali v pekných domčekoch s trávovou strechou a na druhý deň po omši, raňajkách a typickom čakaní sme vyrazili do Yirol. Celou cestou sme mali na kolenách kláves a ďalšie veci, ktoré na každej diere poskakovali. A tých dier tam bolo neúrekom. A to som si kedysi myslela, že ukrajinské cesty sú zlé :-) Tunajšie cesty by som radšej ani nenazývala cestami, dokonca kde sa dá, tam šoféri z cesty radšej odbočia a idú pomimo. Takže naša priemerná rýchlosť bola asi 20 km/h, a to sme občas išli aj „šialenou“ rýchlosťou 30 km/h :-) Keďže nocľah v Rumbeku bol super, v Yirol boli trochu bojovejšie podmienky – v izbičke bez elektriny a vody, ako sprcha poslúžilo vedierko a sud s vodou, WC – latrínka s dierou v zemi. No a v izbe sme mali aj spoločníkov – netopiere, ktoré celú noc vyspevovali a hrýzli stenu, v ktorej boli. Ten náš netopier sa ukázal asi len dvakrát, ale sestrám vedľa poletovali nad hlavou dva, celú noc. Aspoň že sme si vzali moskytiery. Ale nesťažujem sa, najmä keď som sa dozvedela, ako spali chalani a dievčatá. Ale cestou som sa cítila ako v Zoo – videli sme množstvo opíc a rôznych vtákov, dokonca aj orliaky jasnohlasé. A je to sila, keď sa sup pasie dva metre od vás ako sliepka....

Program v Yirol bol fajn. V podstate to bolo niečo ako diecézne stretnutia u nás, ktoré bývajú na kvetný víkend, samozrejme na africký spôsob. Piatkový večer začal po večeri predstavením sa jednotlivých farností - každá skupina pritancovala s piesňou (učím sa dinkovské kostolné tance :-) ), a podujatie otvoril biskup Mazzolari. Nasledovalo niekoľko základných informácií, piesne a tanec.  V sobotu doobeda boli nejaké prednášky a práca v skupinách. Popoludní bol oddych vo forme športových súťaží – beh, volejbal, futbal. Po večeri prišiel apoštolský nuncius, ktorého opäť vítala každá farnosť zvlášť 20-minútovými programami (nestopnúť ich by znamenalo, že by to ešte doteraz neskončilo :-) ) Nedeľný program bol krásny – po prednáške omša, pričom piesne boli rozdelené medzi farnosti, sprievod so svätým písmom doprevádzali skáčuci „divosi“, piesne sprevádzali tancom alleluia dancers...No bolo to pekné. Nasledovalo zhodnotenie práce v skupinkách, predstavenie sa chlapcov, ktorí by sa chceli stať kňazmi, predstavenie sa seminaristov. Večer sa konala cesta svetla – 14 zastavení cez mesto k jazeru. Naspäť sme išli v eucharistickej procesii so sviečkami. Zaregistrovaných bolo asi 500 mladých, ale tu sa k nám pripojili aj ľudia z mesta. Po večeri ešte nasledovalo niekoľko scénok, rozdanie certifikátov a odmien a ukončenie kongresu. V pondelok po rannej omši, raňajkách a rozlúčke sme vyrazili na cestu späť. Do Rumbeku zas s klávesom na kolenách a z Rumbeku na zadnom sedadle, na ktorom človek môže vyhrať súťaž v skákaní, pričom sa ma kufor otca Cyrila snažil zahlušiť. No večer som skákala ešte aj keď som oči zavrela. Musím povedať, že to bola veľmi pekná skúsenosť, od začiatku až do konca. Bola som pre „našu“ farnosť Tonj hlavným fotografom a tiež sme s našimi deckami nacvičovali piesne.

Včera som väčšiu časť dňa strávila nad zoznamami do školy a dnes sme nejak rozbehli prípravu na Vianoce – ráno a večer nácvik spevu, medzitým výzdoba kaplnky (podarilo sa nám presvedčiť sestru Terezinu, aby do kaplnky nevešala Santa Clausa :-) ). Zajtra to bude asi podobné, navyše chlapci chcú ráno na omši hrať na gitarách, tak dúfam, že si neurobíme hanbu.

Tu veru blížiace sa Vianoce veľmi necítiť. Rána sú síce chladnejšie (asi 20 stupňov) no cez deň možno bude na slnku minimálne 40. No nie sú tu žiadne obchody s Vianočnými pútačmi, žiaden sneh, žiaden stromček... Hoci z rádia a kazety v aute znejú koledy, akosi až dnes som si uvedomila blížiace sa sviatky. No myslím, že miestni ľudia si ich uvedomujú ešte menej. Veď v hlave majú hlavne blížiace sa referendum.

No opäť som sa rozpísala. Budem musieť ísť spať, čaká nás niekoľko sviatočných, plných, ale určite požehnaných dní.

Chcem vám všetkým poďakovať za povzbudenia a modlitby. Veru ich cítiť. A chcem vás poprosiť, aby ste sa aj ďalej modlili za nás tu, najmä za mier v tejto krajine, lebo je veľmi, veľmi krehký. Spolu s Monikou vás pozdravujeme a prajeme krásne, milostiplné a požehnané sviatky plné radosti, lásky a pokoja. Nech sú naplnené Božím požehnaním.
GBY +
R