12. 3. 2015 Malindi – Keňa

Všetkých vás opäť po dlhšom čase pozdravujem z Malindi. No áno, tentokrát píšem extrémne neskoro, ja viem...
Nebojte sa, nič sa mi nestalo, neostala som na Slovensku, nezmizla som, ani písať som nezabudla, ale akosi som naozaj nestíhala... Hlboko sa ospravedlňujem, a najmä tým, ktorí si občas našli čas a na stránku nakukli...

Budem sa teda musieť v spomienkach vrátiť na koniec novembra...och, kedyže to bolo? Dávno :)
Ok, sústredím sa a pokúsim sa písať stručne a čo najmenej chaoticky. Uvidíme, či sa podarí... :) Asi nepodarí... :)

V minulom liste som spomínala, že sme sa pripravovali na Vianoce. Od začiatku prázdnin, čiže asi od polovice novembra, sme mali centrum každodenne plné detí. No a bolo ich treba zamestnať. Okrem hier sme sa ich snažili zabaviť prípravou na Vianoce, konkrétne na našu predvianočnú oslavu so súťažou Christmas Star Competition. Decká nacvičovali program – piesne, tance, básničky, akrobatické kúsky a najmä scénku. Taktiež zdobili vianočný stromček trochu netradičnými ozdobami – Jesse´s tree je zaujímavá predvianočná aktivita, pri ktorej deti počas celého adventu denne počúvajú biblické príbehy počnúc stvorením sveta (naši kolegovia im ich prerozprávali v jazyku giriama) a následne maľujú obrázky k daným témam. Obrázky v tvare kruhu sa potom vystrihnú, podlepia kartónom a zavesia na vianočný stromček. Keď už som pri stromčeku, ten sme postavili, ozdobený len svetielkami, na začiatku decembra.
Deti tiež pripravovali vianočné darčeky pre priateľov centra – maľovali betlehemčeky nalepené na kartóne, potom na tento kartón prispinkovali kúsky makuti, ktorými sa tu pokrývajú strechy, takže maštaľka dostala steny a strechu. Napokon vymaľovali a prilepili hviezdu a každý betlehemček zavesili na farebné bavlnky.
Ďalšou adventnou aktivitou bola príprava mäkučkých jasličiek pre Ježiška – deti vždy v centre mohli do drevených jasličiek vložiť steblá suchej trávy za to, že sa pomodlili, priniesli nejakú obetu, alebo urobili dobrý skutok.
Popri tom sa deti hrali, maľovali, čítali,... každý si našiel to svoje.
My sme však okrem toho pokračovali v našich bežných aktivitách – naďalej prebiehali prednášky a workshopy pre ženy, ukončovali sme sporenie v sporiacich skupinách, naďalej sme pomáhali podvyživeným deťom v malnutričnom programe,... HIV mobilnú jednotku sme mali v novembri a potom až v januári, pričom klienti dostali lieky na dva mesiace...aby si aj oni mohli odpočinúť, prípadne cestovať...

No a v decembri sa so špeciálnymi akciami roztrhlo vrece. Prvý decembrový pracovný deň nás prekvapil dažďom, no aj tak to bol krásny deň. Mali sme totiž stretnutie so ženami z nášho projektu. Kvôli dažďu sa síce zišli neskôr, ale prišlo ich naozaj mnoho. Najprv si zaspievali a potom im Jarka rozdala darčeky ako odmenu za dobrú spoluprácu – boli to dezinfekčné prípravky a krásne šatky zvané lesso. No a potom sme si všetci pochutili na výbornom pilau, čo je typické sviatočné jedlo. Ide v podstate o ryžu s mäsom, ale má to úplne inú chuť ako napríklad naše rizoto, lebo sa naň používajú špeciálne koreniny. Ženy navarili veľký hrniec pilau s kozím mäsom. A bol výborný... :)
Ďalšia výnimočná akcia sa konala 6. decembra. Hoci naše deti sú rôznych vierovyznaní, chceli sme aj Pánu Bohu poďakovať za úspešný rok v centre. Mali sme svätú omšu, na ktorú prišlo mnoho našich detí a aj niektoré mamy. Už vopred sme pripravili niekoľko pesničiek, na konci omše sme dostali aj požehnanie a spoločne sme sa odfotili so sochou Fatimskej Panny Márie, ktorá opäť „zhodou okolností“ navštívila kostol práve v tom čase.
No a potom už všetko išlo veľmi rýchlo. Trinásteho decembra sme mali dlho očakávanú a pripravovanú Christmas Star Competition. Deti predviedli svoj program v skupinkách a veru bolo na čo pozerať. Pripravili si tradičné tance, moderný tanec, rôzne piesne, básne, akrobatické vystúpenie. Obliekli sa aj do kostýmov - niektorí použili miestne tradičné šatky a sukne, iní futbalové dresy z centra. Už od rána sa deti registrovali podľa svojich skupiniek, dostali kartičky s menom a názvom skupinky či skupín, lebo niektorí sa zapojili do viacerých. Postavili sme stan, povešali výzdobu a usadili porotu – mamu Rose a Mika, ku ktorým sa pridala Jarka. A súťaž začala. Vrcholom programu bola scénka o narodení Ježiška, počnúc zvestovaním až po narodenie. Napokon sa všetci prišli pokloniť k živým jasličkám, zaspievali sme Tichú noc, rozprskli slávnostné papierové „delobuchy“ a zaspievali zvesela pieseň „He was born“. No a potom sa už všetci tešili na pilau, uvarený v oooobrovskej sufurii (hliníkový hrniec), do ktorého išlo 30kg kozieho mäsa, ani neviem koľko ryže, kilá paradajok a cibule a všeličo iné... Po chutnom obede sme sa spoločne odfotili s dieťatkom Ježiškom a vianočnou hviezdou a začalo odmeňovanie. Samozrejme že bolo vyhlásené prvé miesto (scénka) a aj najsnaživejší jednotlivci, no ceny v podobe rôznych hračiek sa ušli všetkým. A napokon si každý odniesol ešte jeden darček – kilo múky. Večer sme sa rozišli poriadne unavení ale spokojní.
V tých dňoch sa už Jarka ponáhľala dotiahnuť čo bolo treba, lebo asi štyri dni po oslave odišla. Ja som potiahla ešte do konca týždňa. Pravdupovediac, bolo to zaujímavé, keďže som vtedy ešte nenabrala odvahu šoférovať. Musela som denne dochádzať matatu a tuk-tukom, vláčiť ťažký ruksak,... Tiež som musela podoťahovať posledné záležitosti v centre, obehať niektorých priateľov projektu a odovzdať im darčeky a pripraviť niektoré drobnosti (napr. zošity na savings groups a podobne) na január, lebo som vedela, že ináč to nestihnem.  A tak som fungovala aj po nociach a veru nakoniec už len zo zotrvačnosti...
Napokon som aj ja v sobotu večer nasadla na nočný autobus. Taká unavená som v momente zaspala a zobudila som sa až keď autobus uprostred noci zastal na „cikpauzu“, po ktorej som ďalej spala až do Nairobi. Tam som strávila peknú nedeľu – stihli sme vianočnú spoveď a nedeľnú omšu so saleziánskymi dobrovoľníčkami, stretnutie s Monicou z Tonj... a na druhé ráno sme už leteli domov...

A boli Vianoce :) Nejak rýchlo prišli, len dva dni po odchode z tepla :) A boli krásne... ale krátke... Už 29. 12. som letela naspäť. Silvestra a prvé dni nového roka som v Malindi strávila so Zuzkou a Dáriou z Nairobi a šiesteho sme otvorili centrum.
No a to bola opäť sranda, keďže som tu bola jediná zo Slovenska a začiatok roka priniesol veľa veľa práce. Chceli sme podpísať Dohody o podpore vo vzdelávaní s mamami našich detí, no mnohé deti ešte stále nemali rodné listy, hoci miestny kolega Sony na nich neustále pracuje. Zároveň 5. 1. mal začať školský rok. No mali sme tak trochu „šťastie“ – učitelia štrajkovali a tak sa otvorili len súkromné školy a škôlky, takže sme získali trochu času. Čím skôr sme sa teda snažili popodpisovať dohody a poplatiť školské poplatky, no posledné poplatky sme v jednej škole platili až v prvých februárových dňoch.
Zároveň sme okrem platenia školských poplatkov nakúpili uniformy, topánky, školské pomôcky a školské tašky pre deti, ktoré sú na diaľku adoptované cez Roccia del mio cuore a Dvojfarebný svet. (možnosť na diaľku „adoptovať“ niektoré z našich detí na stránke http://www.dvojfarebnysvet.sk/deti?country=4 )
Súčasne sa naplno rozbehli naše sobotňajšie programy s deťmi a detí máme veru požehnane – jednu sobotu ich počet dosiahol 211. Pokračujeme s našim obvyklým programom – najprv sa spolu pomodlíme, pozrieme si fotky z predchádzajúcej soboty a nejaké video – buď kreslenú rozprávku, alebo kreslený príbeh zo života niektorých svätých. Video zvykneme uzavrieť krátkou epizódou zo starého kresleného seriálu Chip a Dale – niečo na zasmiatie, pamätáte? :) A po rozcvičke má vždy jeden z nás lekciu pre deti. Témy sú rôzne, od vzdelávania, slušného správania, pomoci druhým, až po hygienu a turizmus. Momentálne tiež so skupinkou detí pripravujeme scénku, živú krížovú cestu, aby sme tak pred veľkou nocou deťom „naživo“ predstavili udalosti veľkonočného Trojdnia. Potom už nasledujú „voľné aktivity“ – hry, kreslenie, futbal, ktoré ukončíme spoločnými tancami, po ktorých deti rozdelíme do skupiniek po dvadsať. V skupinkách každý dostane trochu mlieka a keksy. Napokon sa spolu pomodlíme a deti odchádzajú domov, hoci niektoré sa popoludní vracajú na počítačové lekcie.
O mlieko pre deti sa nám pravidelne stará taliansky sponzor, majiteľ jedného z hotelov, ktorý nám pravidelne objednáva potraviny v obchode 7 to 7. A nejde „len“ o mlieko, aj keď tie desiatky litrov mesačne sú veľká pomoc, ale každý mesiac od neho dostávame aj niekoľko desiatok kíl múky, ryže a fazule. Tie každú stredu v rámci sociálneho a nutričného projektu putujú k rodinám v núdzi.
Špeciálnu kašu pre podvyživené deti dostávame naďalej z nemocnice, ale kaša pre HIV pozitívnych klientov sa nám minula. Už od začiatku roka je totiž sklad v nemocnici prázdny. K posledným balíčkom kaše sme im pridali zo zásob od talianskeho sponzora.
S HIV pozitívnymi klientami sme sa opäť stretli v januári a naďalej pokračujeme s organizovaním HIV mobilnej jednotky – po vybavovačkách v nemocnici raz do mesiaca privezieme do centra lekárku, sestričku a farmaceuta/tku, ktorí sa stretnú s pacientami, snažia sa zistiť ich aktuálny zdravotný stav, odmerajú, odvážia, zmerajú tlak a dajú lieky. V prípade nutnosti im nakážu prísť do nemocnice.
Vždy ma prekvapuje úsmev na tvárach niektorých z týchto ľudí, to ako sú nabití energiou a radostní, aj keď by to mohli vzdať, ako niektorí iní. No nie vždy ide o radostné chvíle. Jeden chlapec, ktorý má chorobou veľmi zničnú imunitu, bol na tom tiež veľmi zle. Pomohli sme mu financovať niektoré potrebné vyšetrenia a časť pobytu v nemocnici. Dostal transfúziu krvi a cíti sa o niečo lepšie.
V decembri nám tiež zomreli dve klientky, zo dve ďalšie sa cítia dosť zle a slabo. Dcéru jednej zo zomrelých klientiek máme v projekte a jednu sobotu akosi zaostávala za deťmi a nezdalo sa, že by sa chystala domov. Zdalo sa, že mi chcela niečo povedať, ale vie málo po anglicky. No napokon som pochopila – v noci keď spala, videla mamu prichádzať k nej. Asi sa jej to snívalo. Potrebovala len niekoho, pri kom sa mohla vyplakať, až napokon na lavičke v centre zadriemala. Porozprávali sme sa s ňou a odvtedy je už spokojnejšia.
 
Lekcie pre mamy našich detí prebiehajú vo dvoch skupinách ako minulý rok. Mamy zároveň v stredu chodia na workshopy – ešte stále pletú povrazy a košíky, niektoré sa učia vypliesť aj kríž na stenu a niekoľké mamy v týchto dňoch dokončujú krásnu rohož, aké používajú na spanie, keď nemajú matrac. Kus povrazu sme nedávno opäť použili – na povypletanie postele pre deti v Ngombo family. Štyri zo siedmich detí spávali totiž na posteli, ktorú od nás dostali minulý rok a staršie tri dievčatá spali na zemi. Pod seba si rozprestreli len niekoľko dielov makuti, ktorými sa prikrývajú strechy a niekoľko handier.
Hneď na začiatku januára sme tiež vyplatili členkám sporiacich skupiniek ich úspory, profit a prémie, ktoré dostali ako dar za poctivé sporenie a dochádzku na stretnutia. Tiež si ženy rozdali šatky lesso, ktoré si kúpili ako uniformy na konci roka. Rozbehli sme registráciu nových členiek a staré členky začali so sporením. Na začiatku februára ženy podpísali Konštitúciu a pravidlá pri braní pôžičiek. A pred niekoľkými týždňami si už mohli brať prvé pôžičky.
V januári nám zomrela aj jedna z týchto mám, nevedno na akú chorobu. Spolu s miestnymi kolegami sme boli na pohrebe. Členky savings group sa podľa pravidiel vyzbierali a hoci by mali peniaze odovzdať rodine, tu bola situácia trochu komplikovaná. Mama zanechala doma deti, z ktorých najstarší je prvák na strednej škole. Otec vraj nie je celkom v poriadku a strýkovia im veľmi neprajú a členky savings group nechceli, aby deti o peniaze niekto obral. A tak vymysleli, že za vyzbierané peniaze kúpia jedlo. A tak nakúpili a spolu s niektorými z nich sme navštívili rodinu kde jedlo odovzdali.

Od začiatku februára sme už ale dve, takže sa celkom dá, čo znamená, že už je to zvládnuteľné, hoci roboty je stále veľa...
Na spomenuté pravidelné aktivity máme vyhradené utorkové a štvrtkové popoludnia, stredajšie dopoludnia a soboty. V utorok doobeda máme veľké upratovanie v kancelárii a sklade, prípadne stihneme umyť aj auto, potom máme poradu, prípadne spolu prejdeme nejakú tému, ktorá súvisí s našou prácou, aby sme sa niečo aj naučili.
V pondelky väčšinou strávime dosť veľa času chodením po meste a vybavovaním potrebných vecí či nákupmi pre centrum.
V stredu popoludní, štvrtok dopoludnia a v piatok máme aj naďalej prácu v teréne. Máme aj dosť kancelárskej práce, ale zväčša navštevujeme školy, alebo rodiny. V rodinách, ktoré máme v projekte sa snažíme pomôcť riešiť vzniknuté problémy – ak napr. dieťa nepríde do školy, zo súkromných škôl nám dajú vedieť, že dieťa v škole nebolo. My sa snažíme do rodiny ísť a zistiť, o čo ide. Vnúčatá jednej babičky, dve siroty v poslednom čase dosť vynechávali školu. Dôvodom sú jiggers – parazitická piesočná blcha Tunga penetrans, ktorá sa rada zavŕta pod kožu. Pri dostatočnej hygiene deti s jiggers problémy nemajú, lebo ak sa aj vyskytnú, deti si nohy umývajú a mamy im ich kontrolujú a prípadné jiggers odstránia. Jiggers však vedia narobiť problémy tam, kde ich nemá kto včas odstrániť skôr než sa rozmnožia, prípadne tam, kde nie je dostatočná hygiena, alebo deti chodia bosé. Spomenutá babička sa stará o štyri deti a už dobre nevidí a ostatní príbuzní, vrátane dospelých súrodencov o deti ani nezakopnú. Najstarší chlapec je na štátnej škole, no je už starší a ešte stále v prvom ročníku a do školy sa mu veľmi nechce. On je už vo veku, keď by mohol s jiggers pomôcť aj súrodencom aj sebe, ale je zároveň vo veku, keď je to s ním ťažké. No a menší si veľmi pomôcť nemôžu. Dievča – prváčka má chodidlá v takom katastrofálnom stave, že vyzerajú akoby boli niečím poobžierané. Dokonca sa jej ťažko píše, lebo má jiggers aj na rukách. No a dvaja najmenší v týchto dňoch do školy niekedy nejdú, kvôli bolesti – kvôli jiggers sa nemôžu obuť. Na chodidlách im už z diaľky vidieť množstvo jiggers a ponožky mali vraj plné vajíčok. Učitelia sú už z toho takí zúfalí, že deti rovno posielajú či už za nami, alebo za školskými kuchárkami, aby sme deťom jiggers povyberali. Najmladšie dievčatko pri vyberaní tak kričalo, hádzalo sa a kopalo, že som už nemala voľné končatiny, ktorými by som ju ešte držala, kým jej kolega Sony jiggers vyberal.
Aspoň radami sa snažíme pomáhať aj s inými, rodinnými problémami, keď manželia ktorí pracujú nijako nepodporujú vlastnú rodinu, keď vlastný otec odvrhuje syna, nedovoľuje mu doma jesť s ostatnými a nedovolí ostatným deťom tráviť s ním čas, lebo je HIV pozitívny, keď rodina už naozaj nemá peniaze ani na lieky a cestu do nemocnice, či na zošity do školy.
Navštevujeme tiež nové rodiny, ktoré prišli do centra žiadať o pomoc. Prišiel napríklad chlapec, asi 16-ročný, ktorého otec bol vo väzení (pustili ho na kauciu, no musí si kauciu odrobiť) a predtým mal ženy, ktorých deti zhromaždil doma. Skupina detí teraz žije sama a nik sa o ne nestará. Ďalším dosť extrémnym prípadom je rodina s desiatimi malými deťmi. Otec si zarába výrobou uhlia, ale všetky peniaze prepije. Mama nikdy nebola s deťmi u lekára, deti majú jiggers a nízku hmotnosť, najmladšie dvojičky sú veľmi podvyživené. Dom v podstate nemali, kým otca miestna charita s miestnou autoritou „nedonútila“ postaviť aspoň provizórny prístrešok.
Nie všetky prípady sú také extrémne, ale... tu vari v každej druhej rodine nedokážu utiahnuť školské poplatky, nemajú dostatok jedla, alebo peniaze na liečbu v prípade choroby.
A my nemôžeme pomôcť všetkým. Navyše sa snažíme dosiahnuť, aby rodiny s nami spolupracovali, aby vedeli čo vlastne robíme a aby naša pomoc nebola ako pečené holuby, ktoré im spadnú od „bohatých belochov“ rovno do....do vreciek. A to tiež nie je ľahká úloha. No... niekedy nie je ľahko... a preto vás aj naďalej prosím o modlitby a zároveň za všetky vaše modlitby ďakujem, tiež na vás myslím v modlitbách a pozdravujem z horúceho a suchého Malindi :)
GBY+