6. 10. 2014 Malindi - Keňa

Pozdravujem z Malindi :)
Deň za dňom nám uteká a už je tu október. Kto by si to bol pomyslel... :)
Už som sa dávno za nič neospravedlňovala :) tak sa vám musím teraz... že vám žiadne fotky neposielam. Dôvod je veľmi prozaický. Nie že by sme nemali internet, alebo že by bol pomalý, alebo že by padal ako jablká v jeseni... ale jednoducho mi môj počítač z nie celkom jasných dôvodov požral pred necelým mesiacom veeeľa internetových dát. A tak som musela pristúpiť k šetriacemu opatreniu a obrázky a fotky neposielať a nesťahovať. Takže len jednu maličkú, tu v rožku, s mojím obľúbeným "mikrocefalovým" chlapčekom Lenoxom. Aha, už stojí! :)

Povedala som si, že začnem zvesela, takým zážitkom z pred mesiaca, ktorý som vám ale zabudla napísať.
V minulom maili som vám spomínala prednášku pre ženy o výžive detí do dvoch rokov a o bábike, ktorú sme použili na demonštráciu.  Bola to celkom obyčajná bábika, ale...
Už niekoľko dní sa zo skladu nášho centra ozývali podivuhodné zvuky. Ja som si myslela, že niektorý z chalanov, našich miestnych kolegov, má taký zvuk na mobile a nejak som sa tým nezaoberala. Až raz, po prednáške s bábikou, mi Jarka hovorí: Prosím ťa, vypni tú bábiku.
Ja: Čo? (Nechápala som, o čom hovorí.)
Jarka: Vypni tú bábiku, čo si včera na prednáške zapla.
Ja: (Konečne mi došlo, že Jarka si myslí, že tie podivné zvuky vydáva bábika :) ) Ale ja som nič nezapla. Veď tá bábika nie je „plačúca“. Aspoň o tom neviem. Nevidela som na nej žiaden vypínač.
Jarka: Ale včera si ju používala. Tak ho nájdi a vypni.
A tak som hľadala na bábike vypínač, aj keď som pochybovala, že by tam nejaký bol. A ani nebol. A tak som sa opýtala chlapcov, či to oni majú taký zvuk na mobile. A oni že nie. Hmmm, tak čo to je? Potvrdili mi moje podozrenie: Asi to bude žaba.  Tvrdenie som predniesla Jarke a dostala som ďalší pokyn: Tak ju nájdi.
Keďže všetci boli zaneprázdnení HIV mobilnou jednotkou, najprv som prezrela dostupné kúty. Nikde nič. No zvuk sa ozval opäť, tentokrát zo smeru, kde máme na paletách uložené veci na workshop. A tak som sa pustila do práce: všetky veci som premiestnila. A pod nimi nič. A tak som ďalej pokračovala všetkým, čo bolo naokolo, čiže plechovou debnou s knihami, krabicami a vrecami s jedlom a vecami pripravenými na malnutričný a sociálny projekt. Premiestnila som desiatky kíl múky, ryže, fazule a nutričnej kaše. A stále nič. A tak som to vzdala a všetko preložila zasa naspäť. No niečo tie zvuky predsa len muselo vydávať. A tak som opäť nakukla do všetkých kútov a napokon aj za váhu pod policou. A tam boli. Spolu s Jimmym sme vo vedre povynášali deväť žiab! Prehodili sme ich cez vyše dvojmetrový betónový múr. No Jarka povedala, že žaby majú výborný orientačný zmysel a že sa vrátia. A mala pravdu. Už o pár dní sa zvuky zo skladu ozývali opäť. A znova sme žabky povynášali, no ani tentokrát to nepomohlo. A tak, keď sa ozvali znova, dali sme ich do najvyššieho vedra. Mali sme práve cestu do asi 10km vzdialeného Gede a tak sme milé žabky vo vedre naložili do auta a na polceste sme ich vyložili do trávičky. A už sa nevrátili. Ale! Vynesených žiab bolo iba 7. A zvyšné dve? Už o pár dní nám v sklade spievali opäť. No teraz ich už dlhšie počuť nebolo. Asi sa zľakli, lebo som im naposledy pohrozila, že ich nabudúce hodím kačiciam, ktoré chovajú sestry. No neviem, ak sa objavia...možno ich znova naložíme do auta a odvezieme do Malindi na pláž ;)
Takže žiab je tu dosť. Ale nie až tak veľa, ako v Južnom Sudáne. Ani pavúkov a komárov tu zatiaľ toľko nie je. Jašteríc je tu však dosť. Jedna mi nedávno prišla do izby na návštevu, no keďže som na ňu nechcela stúpiť a nechcela som, aby mi špinila po stenách a dlážke, kázala som jej pekne sedieť a hmyzy chytať v kútiku. A ona naozaj celý večer sedela v kúte :) Len čo som však zadriemala, zdúchla. No ešte tu mám jednu, také bojazlivé jašteričiatko, ktoré býva pod drevenou lištou. Ale to je taká slušná jašterička, iba v kútiku si loví :) A keď sa pohnem, skryje sa. Aj teraz jej spod lišty len hlavička trčí :)

Ale teraz už vážne. Musím uviesť na správnu mieru to, čo som minule písala o diskotéke a pohrebe. Niekto to totiž prehnal pri tom, ako mi to vysvetľoval. To čo rodina organizuje pred pohrebom vlastne nie je diskotéka, aj keď to tak vyzerá, lebo z reproduktorov reve hudba a ľudia tancujú a dookola predávajú malinovku, alkohol a sladkosti. To vlastne len rodina zosnulého dáva príležitosť ľuďom prísť a vyjadriť úprimnú sústrasť. Čas do pohrebu naťahujú, lebo dovoz tela z márnice je drahý a príbuzní vedia, že čím viac sa čas natiahne, tým viac ľudí im príde nie len vyjadriť úprimnú sústrasť ale aj doniesť nejakú finančnú čiastku.
Minulú sobotu sme sa cestou od domčeka jednej babičky zastavili aj pri jednej takej rodine, lebo Jimmy so Sonym hovorili, že keď sa tam nik z centra nezastaví, ľudia to budú posudzovať a budú o nás zle zmýšľať, lebo niektoré príbuzné zomrelého boli zo žien, ktoré chodia do centra. A tak sme sa tam aspoň zastavili, pozdravili a chvíľu postáli. Pod stanom bola vraj (nevidela som cez ľudí) truhla, na stoličkách sedeli príbuzní a návštevníci okolo nich tancovali a vyjadrovali im úprimnú sústrasť. Mne sa to veru nepodobalo na pohrebnú atmosféru, ale... iný kraj, iný mrav...

Tento mesiac bol plný rôznorodých aktivít a činností. Už minule som spomenula platenie školských poplatkov. Trvalo to zopár dní, ale v zdraví sme to zvládli a ani som pritom až tak na tom bicykli neutrpela :) Iba raz ma úplne vážne švihlo na zem, lebo piesok na chodníku bol hlboký. No bol taký hlboký a mäkký, že som mala aj mäkké pristátie a ani som sa neudrela. No, musím povedať, Pánbožko nás ochraňuje na cestách.
Popri platení školských poplatkov sme sa aj rozprávali s učiteľmi a riaditeľmi škôl o deťoch, ich úspechoch a problémoch. Zisťovali sme napríklad, prečo niektoré z detí nemajú vysvedčenie, tzv. „report“, lebo nie všetky deti ho priniesli ukázať. Niekedy bola chyba na strane školy a dala sa jednoducho vyriešiť, inokedy sa vyskytli problémy s dlhom a mali sme aj prípad, keď Charles Safari nepísal záverečné testy (z ktorých známka ide do reportu), pretože jeho teta bez nášho vedomia uprosila management školy, aby časť jeho školských poplatkov zaplatených našim centrom previedli na jej dcéru s tým, že ona zvyšok doplatí. Doplatila síce väčšinu dlhu za dcéru, no za Charlesa doplatila iba malú čiastku, kvôli čomu ho nepustili ku skúške. Problém sme riešili s tetou aj s riaditeľkou, Charles testy písal na začiatku tohto trimestra a veríme, že podobná situácia sa nezopakuje. Charlesa sme preložili na súkromnú školu Msabaha Junior Academy, kde je prístup k žiakom individuálnejší, čo chlapec naozaj potrebuje, kvôli problémom so sluchom. Tiež tam bude „nútený“ ostať aj na poobedňajšie vyučovanie, keďže obed je hradený v rámci školného, pričom na štátnej škole, kam Charles predtým chodil, deti chodia na obed domov a z domu ho po obedňajšej prestávke nemal kto popoludní posielať naspäť do školy.
Príbeh Charlesa sa ťahá už dlho. Chlapček bol podľa ostatných členov rodiny hluchý. USHIRIKIANO centrum ho však vzalo na vyšetrenie do nemocnice, kde zistili, že v oboch ušiach mal semienka ovocia tomoko. Ušká mu vyčistili a zdalo sa, že situácia sa vyriešila, lebo chlapec navidomoči počul lepšie. No pri bežných návštevách v rodine a v škole sme zistili, že situácia nie je veľmi dobrá. Okrem rodinných problémov a problémov v škole tu bol stále problém so sluchom. Charles stále počul veľmi zle a uši mu často hnisali. A tak sme sa opäť podujali zariadiť ďalšie vyšetrenia, tentokrát na súkromnej klinike. Charles dostal antibiotiká - kvapky a tabletky. Uši sa mu vyčistili a lekár skonštatoval, že bubienky sú v poriadku. No bolo jasné, že nejaký problém tam predsa musí byť. A tak náš kolega Jimmy cestoval s Charlesom k odborníkovi do Mombasy. Ten po podrobných vyšetreniach zistil, že oba Charlesove ušné bubienky sú prasknuté. Pozitívne je to, že vnútorné ucho je v poriadku a chlapec počuje asi na 57 %. Momentálne pracujeme na hľadaní riešenia pre Charlesa.

S niektorými riaditeľmi a učiteľmi sa však spolupracuje dobre. Momentálne riešime niekoľko disciplinárnych problémov a riaditelia sú v tomto nápomocní. Riaditeľka Msabaha Junior Academy nás informovala o tom, že v priestoroch školy môžu žiaci tráviť čas aj po vyučovaní, až do pol deviatej večer. Môžu sa tam učiť, písať si úlohy, hrať sa, rozprávať s kamarátmi. No napriek tomu sa niektorí starší žiaci, prevažne väčší chlapci z vyšších ročníkov namiesto toho večer túlajú po Msabahe a hrajú biliard v pochybnej spoločnosti. O probléme sme s deťmi diskutovali aj počas sobotňajších lekcií. Teraz riešime aj ďalšie problémy. Ide o dospievajúcich, ktorí nie len že nechodia do školy, ale dokonca utiekli z domu – jeden chlapec odišiel z domu, lebo ho vraj na to nahovorila sestra, ďalší ušiel po tom, čo bol pritvrdo potrestaný za nejakú nesplnenú úlohu (telesné tresty sú tu bežné a pomerne kruté), nehovoriac už o tom, že ďalší sa prednedávnom zaplietol do krádeží. Aj 12-ročná Bahati, ušla z domu a obávame sa, že výsledkom bude tehotenstvo a koniec so školou. Snažíme sa im dohovoriť, aby svoje správanie zlepšili. Zároveň sme pozvali na stretnutie do centra niekoľko mám, s ktorými spolupráca je problematickejšia, alebo majú problémy ich deti.
Na druhej strane však treba poznamenať, že mnohé deti nám, svojim rodinám aj okoliu robia radosť. Naďalej nám pokračuje čitateľský klub a viacerí prichádzajú do centra čítať, hoci len raz do týždňa. Niektorí už čítajú zaujímavé knihy, iní sa zatiaľ trápia so slabikami, no potešujúce je, že majú záujem čítať. Prázdninová súťaž klubu bola vyhodnotená prvú septembrovú sobotu a výhercov sme obdarovali peknými knižkami. Mať doma knihu tu totiž vôbec nie je samozrejmosťou.
Na prednáškach pre deti sme hovorili o výhodách čítania, o tom, ako sa starať o knihy, o miestnej kriminalite mladých a správaní sa, o tom, aby mali otvorenú myseľ a radi sa učili dobrému a napokon o petrolejových a solárnych lampách.
Ostatné sobotňajšie aktivity prebiehali ako obyčajne, s tým, že predminulú sobotu starší chlapci obetovali futbal a iné deti časť počítačovej lekcie dobrej veci: išli priniesť drevené koly, ktoré na dom pre babičku Katsaka Kenga poskytli ľudia z farnosti na prosbu sestry Kasichany. A ja s nimi... Raz som na bicykli vliekla zväzok „small poles“, čo sú akési prúty, potom na pleci jeden „pole“ čo je už riadny dlhý drevený kôl a minulú sobotu sme vliekli casuariny, čo sú drevené žrde dlhé niekoľko metrov, na stavbu strechy.
Tento mesiac sme dvakrát v sobotu napoludnie urobili deťom radosť takzvanými „mahamri“ (sú podobné našim šiškám, ale sú trojuholníkového tvaru a sú menej sladké, podobné „mandazi“ :) ), ktoré dostali ku mlieku pred odchodom domov. Napiekla nám ich mama Karisa, jedna z našich mám, v rámci workshopu. Deťom veľmi chutili a mali z nich naozaj radosť. A vďaka sponzorom a Božej prozreteľnosti sme mohli predminulú sobotu každé dieťa obdarovať polkilovým balíčkom ryže. To bolo radosti! Veď väčšina z týchto detí je rada, keď má každý deň aspoň raz – dvakrát nejaké jedlo.
V edukačnom projekte máme nové deti a podarilo sa nám kúpiť pomerne dobrý ojazdený bicykel, ktorý požičiame chlapcovi Baraka Jola na dochádzanie na učilište do Gede.
Opäť sme zakúpili aj niekoľko učebníc, ktoré požičiavame žiakom. Zároveň ich tak učíme aj starostlivosti o knihy a zodpovednosti za to, čo majú, lebo knihy musia vrátiť a po vrátení podrobne kontrolujeme ich stav. Problémom je, že od detí si ich aj na niekoľko dní požičiavajú ich učitelia a tak ich deti používajú menej a je ťažko určiť, kto ich poškodil.
A ešte spomeniem naše nové „hračky“ :) Jarka v obchodnom dome Nakumatt poprosila, aby pre nás odkladali stojany, na ktorých na pulte stoja zubné kefky. Teraz ich máme plnú krabicu. Sú pekne farebné – červené, ružové, modré, a sú obľúbenou hračkou najmenších detí, ktoré z nich stavajú vežičky a všetko možné. Raz som sa ale smiala, lebo som ich doniesla drobcom, kým ich mamy mali workshop. A keď som prišla, najviacej sa hrali mamy :)

V prednáškach pre ženy sme hovorili na tému Manželstvo ako milosť, potom som opäť ja hovorila o prevencii najbežnejších chorôb a Sony o tom, ako ženy majú veriť, že veľa zvládnu, len musia na tom pracovať. Minulý týždeň sme rozoberali tému Petrolejové lampy verzus solárne lampy. Ženy mohli na experimente s petrolejovou lampou a kúskom skla vidieť, ako sa zanášajú ich pľúca pri používaní petrolejovej lampy. Táto posledná prednáška súvisela aj s tým, že sa nám podarilo získať solárne lampy za nižšie ceny priamo z Nairobi. A vďaka sponzorom ich posúvame ďalej našim mamám za naozaj symbolickú sumu, v rámci motivácie k spolupráci. V tejto oblasti sa totiž na svietenie v domácnostiach používajú práve petrolejové lampy, ktoré sú nebezpečné a pri každodennom používaní zdraviu škodlivé. Nejde len o nebezpečenstvo požiaru (strechy sú zo suchých palmových listov), ale rodina si pri slabom svetle petrolejovej lampy ničí oči i dýchacie orgány. Podľa internetových zdrojov, štyri hodiny svietenia petrolejovou lampou v nevetranom priestore sa vyrovnajú fajčeniu dvoch balíčkov cigariet. Solárna lampa nevyžaduje dopĺňanie petroleja alebo elektrické dobíjanie. Dobíja sa slnečným svetlom, ktorého je tu dostatok a potom vydrží niekoľko hodín jasne svietiť. Nie je zdraviu škodlivá a ani pri nej nehrozí nebezpečenstvo požiaru. V konečnom dôsledku sú výdavky na solárnu lampu menšie, než na petrolejovú. Teraz sa už teda mnohé naše mamy tešia svetlu v ich chudobných príbytkoch a aj deti sa môžu učiť pri bezpečnom svetle.
Konečne sa nám podarilo rozbehnúť aj vzdelávanie dospelých a prvé z našich mám sa už v edukačnom kruhu učia čítať a písať. Účasť zatiaľ nie je veľká, no veríme, že sa časom zlepší. Učiteľom je náš kolega Sony.
Napredujú nám aj sporiace skupinky a účasť na workshopoch sa tento mesiac veľmi zlepšila. Pokračujeme v pletení povrazov a košíkov, no pustili sme sa do nového produktu – zohnali sme farbu a látku a jedna z babičiek učí naše mamy batikovať. Náš „fundi“ na košíky je stále jediným mužom na workshopoch. Neustále mamy poúča, pomáha im a opravuje drobné chybičky v ich práci. Zároveň tvorivo vyrobil klobúky a kríž z prírodných materiálov.
V rámci workshopov sa nám tiež podarilo trochu zarovnať terén v areáli a mamy, ktoré nemôžu prísť na workshop v určenom čase (streda dopoludnia), radi pomôžu v centre ako môžu, či už s praním dresov na futbal, s upratovaním a čistením, ktorého bolo neúrekom, najmä keď nám nedávno upevňovali obkladačky v sklade a kancelárii.
Momentálne mamy veľmi pomáhajú tým, že k nám prinášajú materiál na stavbu domčeka pre Katsaka Kenga a jej vnúčatá. Podonášali niekoľko zväzkov prútov, prírodný materiál na ich zväzovanie a tzv. „makuti“ z palmových listov, ktoré slúžia na pokrývanie striech. Všetci teda prikladáme ruky k dielu – tím USHIRIKIANO centra, deti a stredoškoláci, aj babičkin vnúčik, samotná babička i niekoľko ochotných farníkov. Veríme, že domček bude hotový stáť skôr, než starý stihne spadnúť.
Tu je príbeh rodinky:
Katsaka Kenga je 69-ročná babička. Stará sa o svoje vnúčatá, ktoré sú v podstate siroty.
Ich mama pracovala vo Watamu, kde si údajne zarábala predajom miestneho alkoholu „mnazi“. Domov sa vrátila vždy, keď bola tehotná. Keď sa dieťa narodilo a začalo chodiť, nechala ho doma s babičkou a odchádzala naspäť do Watamu. Tento životný štýl sa jej stal osudným – nakazila sa HIV. Jej obetavá mama sa však o ňu starala aj vtedy, keď rok strávila chorá v nemocnici. Napriek všetkej starostlivosti však zomrela a čoskoro zomrelo aj najmenšie dieťatko, ktoré sa narodilo HIV pozitívne.
S babičkou ostal Lemmy, Lea, Daniel a Faith a čo je najsmutnejšie, nedávno sme zistili, že babička sa pri opatere svojej dcéry a najmladšej vnučky tiež nakazila HIV. No babička sa nevzdáva. Napriek všetkým ťažkostiam je to veľmi silná a statočná žena. Vie, že keď jej nebude, nebude nik, kto by sa o vnúčatá postaral. Nesmúti, ale so svojimi ťažkosťami prichádza k Páni Bohu a k Panne Márii. Naďalej sa snaží robiť čo môže pre svoje vnúčatá. Tie sú našťastie zdravé. Školopovinné deti máme zaradené do edukačného programu a máme ich zaradených aj do sociálneho programu.
Babička slabšie vidí a niekedy aj slabšie počuje, čo jej znemožňuje naďalej zarábať na živobytie predajom ovocia a zeleniny. Okrem iných ťažkostí majú dom v takom zlom stave, že hrozí, že im čoskoro spadne priamo na hlavu. A tak sa v spolupráci s našimi mamami, deťmi a stredoškolákmi snažíme urobiť kúsok dobra a pomáhame babičke so stavbou domu.
Deti sú krásne a milé. Najstarší Lemmy má už asi 13 rokov a ešte je len prvák. Predškolskú výchovu mu zabezpečil strýko, no potom už do školy chodiť nemohol. Opäť začal chodiť do školy až neskôr, po zaradení do nášho programu. Má ťažkosti s čítaním, no je veľmi snaživý a veľa pomáha. Chodí k nám do centra a často stretávame aj Leu, Daniela a Faith. Daniela sme zaradili do programu adopcie na diaľku cez „Roccia del mio cuore“ a Lea a Faith budú zas zaradené do adopcie cez „Dvojfarebný svet“.
Dokončili sme teda prípravu profilov desiatich detí na adopciu cez „Dvojfarebný svet“ a len čo bude všetko verejné, dám vám vedieť.

Stavba domčeka ďalšej z našich mám, Kabibi Katana, ktorú som myslím spomenula minule, však stagnuje. Komunikácia s Kabibi je veľmi náročná, keďže ide o alkoholičku. Prestala síce predávať alkohol, no nemá prácu, so stavbou domčeka ani nepohla a jej starostlivosť o deti sa nezlepšila. Začiatkom mesiaca sa jej tri deti, Furaha, Jeso a Sanita, vrátili do internátnej školy. Vedenie školy sa však sťažovalo, že deti prišli s plesňovými ochoreniami a „jiggers“ (parazitická blcha Tunga Penetrans) na chodidlách, čo bolo spôsobené nedostatočnou hygienou a zanedbávaním zo strany matky. Zorganizovali sme teda stretnutie s Kabibi a jej rodinou. Bola tam jej sestra, brat, dospelá dcéra a celý tím USHIRIKIANO centra. Dohodli sme drobné kroky do budúcnosti. Pokiaľ ide o stavbu domu (časť „kostry“ už stojí, písali sme o tom v minulom reporte), Kabibi má pozháňať chýbajúce žrde na konštrukciu strechy. Má si tiež nájsť nejaké (akékoľvek, hoci len príležitostné) zamestnanie a sporiť, každý deň priniesť minimálne 50 šilingov (cca 40 euro centov), aby teraz, kým sa stará len o jedno malé dieťa, nazbierala aspoň nejaké financie, aby sa dokázala cez prázdniny postarať o všetky štyri deti. A keď deti prídu, má im denne zabezpečiť stravu, vykúpať ich a zabezpečiť, aby boli čisté. Ponúkli sme jej našu pomoc, či už ide o sporenie, stavbu domu a starostlivosť o deti a aj jej dospelá dcéra sľúbila pomoc. Snažíme sa mamu povzbudiť k aktivite a väčšej uvedomelosti, k viere v to, že to s pomocou zvládne. Dávame jej drobné splniteľné úlohy a pravidelne ju navštevujeme. Mrzí nás však, že napriek sľubom nedošlo zatiaľ k výraznej zmene.

Deti v malnutričnom projekte nám rastú, alebo aspoň nechudnú, čo je tiež úspech u oboch Reubenom s lymfómom. Veľmi sa tešíme z každého centimetra, z každého kilogramu, ktorý tieto deti priberú.
Pokiaľ ide o HIV pozitívnych klientov, minulú sobotu sme im mali robiť dôležité krvné testy CD4, ale prístroj je pokazený, a tak sa to odsúva na budúci mesiac. No vďaka sponzorom sme aj ich mohli obdarovať dezinfekčným prostriedkom a motivovať balíčkom ryže.

No pozerám, že je toho zasa veľa... ale nedá mi nespomenúť ešte dnešný zážitok nech to zakončím veselo :)
Obdobie dažďov síce skončilo, ale máme tu ešte obdobie tzv. krátkych dažďov. No dnes to bol nie krátky, ale dlhý dážď :) Hneď za rána sa mi síce podarilo vybaviť niektoré veci za slabého dažďa pod dáždnikom. No v dobrej viere že už nezaprší som sa ešte vybrala von. A najsilnejší dážď ma zachytil na trhu. Tu v Afrike sa riadim tým, že, pokiaľ ide o počasie, robím to, čo robia miestni, lebo oni poznajú tunajšie počasie lepšie než ja a vedia ho lepšie predvídať. Čiže keď utekajú, utekám aj ja, keď sa skrývajú, skrývam sa aj ja :) A tak keď už veľmi pršalo a všetci ľudia boli pod stánkami a ja pomedzi stánky v hornej časti trhu, kde predávajú najchudobnejšie mamy, rozhodla som sa počkať a skryť sa. A tak som sa všupla medzi ľudí pod najbližším prístreškom, kde bolo trošku miesta. No a ocitla som sa medzi asi 10 mamami a dvoma ujami :) No a lialo veru poriadne, ešte aj pod stánkom tieklo a tak som nechala dáždnik otvorený. Jedna z mám sa prišupla pod dáždnik ku mne, pozerajúc na mňa spýtavo, či mi to nevadí. Lialo tak, že o chvíľu tiekol dolu cestičkou riadny jarok kalnej vody. No a keď v tej mútnej vode okolo nás začali plávať paradajky, čakala som, že ľudia zabedákajú a budú ich ťahať von. Ale kdeže. Oni sa len smiali a smiali. Po chvíli mamy začali pokukovať po mne a keď som sa usmiala, aj oni sa usmiali a začali na mňa rozprávať, hoci vedeli, že im nerozumiem. A tak som sa len usmievala a krčila plecami. Jediné čo som dokázala povedať bolo Hakuna baridi... akože mi nie je zima, lebo oni sa triasli. A to som už mala pod dáždnikom mamy dve, takže na ruksak mi pršalo a dolu chrbtom tieklo tak, že som si chrbát blúzky mohla jednou rukou vyžmýkať. Haha... ale mne to bolo smiešne. A keď dážď trochu ustal, podali sme si ruky, pozdravili sa a poďakovali a ja som pokračovala svojou cestou, zaplatiť sa vodu ( za tú z kohútika, nie za ten dážď :) ). No nešla som naspäť tou istou cestou, ale cez tzv. nový market, no čoskoro som zistila, že to bola chyba. Celá cestička z marketu na hlavnú cestu bola totiž zaliata hnedou, špinavou a kalnou vodou. Ach jaj. No ale vracať sa mi nechcelo. Sandále sa mi síce rozchádzajú, ale sú ešte stále spoľahlivé. A kadiaľ natečie, tadiaľ aj vytečie... a tak som opäť urobila to, čo niekoľkí miestni okolo mňa – povytiahla som si nohavice pod kolená a pekne krásne som to prebrodila cez tú vodu špinavú, ktorá mi siahala do ¾ lýtok. Joj, kým som došla, uvažovala som, či sa dá celý človek vložiť do žmýkačky, ale tak sprcha to spravila a mne je ešte aj teraz veselo. Veď občas sa umyť treba, nie? :) :) :)

Tak vás teda ešte raz pozdravujem a opäť prosím o modlitby za nás, aby tých veselých príbehov bolo viac než tých smutných a aby aj tie smutné s Božou pomocou končili šťastne.
Za vaše modlitby vám všetkým ďakujem a ubezpečujem vás o tom, že aj ja na vás myslím v modlitbách.
GBY+